Alebo pár cestovateľských drobnoradostí...
Človek tu síce žije v obmedzenom revíri, ale nacestuje sa dosť, či už hore-dole po ostrove alebo aj zo západu na východ, kde sa za siedmimi horami a siedmimi moriami ukrýva kráľovstvo Glasgowské.
Ták, už prišla zimojeseň či jeseňozima. Prší a fučí si to tu veselo. Je noc. Suseda sa práve v tej sodome i gomore, tme, fúkanici a pršanici snaží privolať zatúlaného kocúra. Ktosi zaklope. Teraz?? Otvorím a predo mnou stojí najväčší a najvyšší chlap, akého som kedy naživo videla, miestny obor.
Ja veru plávať neviem. Alebo je to len dáka moja ďalšia fóbia, lebo v detstve som absolvovala 2 plavecké kurzy. Úspešne. Potom musel niekde nastať nejaký „zásek‟ a odvtedy to išlo so mnou dolu vodou, presnejšie, s mojou spodnou časťou tela.
Keď sme tu prvýkrát s kamarátkou prišli pred xx rokmi, v kufroch sme mali všetko okrem oblečenia, že „veď to si kúpime tam‟. Neudialo sa, lebo obchod s trochou oblečenia tu síce bol, ale len taký provizórny, kadejaké veľkosti a štýly.
Ojajáj. V príspevku o hmyze som zabudla spomenúť midžisy.
Teda midges, muchničky. Otravné malé hmýzy, ktorých meno v lete vysloví každý aspoň
raz za deň. Sú to prefíkané krvilačné živočíšky, to hej.Vedia, kedy vyliezť na lov a zaútočiť.
Začalo sa to pred siedmimi rokmi. Dovtedy nič, čomu som bola rada. A potom Škotland a jeho vršiny s pasúcimi sa ovcami a veľa psíčkarov a už to išlo. Tieto miniformy života sa dostali aj do prirovnaní a slovných zvratov. Že: Malý ako blcha, šťastný ako blcha, len také blšky, drží sa ako kliešť...
No neviem, neviem, či by toto Bér Grils prežil. Každopádne, pre mňa je toto zatiaľ najväčšia hra o prežitie. Hovorím zatiaľ, tu nikdy nevieš, čo ti škótsky vietor priveje. Momentálne sa teda hráme s úradmi a mojimi nervami takú hru, že ako dlho vydržíme žiť v karavane. Znie to romanticky, dobrodružne, áno, áno, až na to, že to vôbec tak nie je.