utorok 26. mája 2015

V KARAVANE S 2 DEŤMI A PRÍLIŠ VEĽKÝM MUŽOM

No neviem, neviem, či by toto Bér Grils prežil. Každopádne, pre mňa je toto zatiaľ najväčšia hra o prežitie. Hovorím zatiaľ, tu nikdy nevieš, čo ti škótsky vietor priveje. Momentálne sa teda hráme s úradmi a mojimi nervami takú hru, že ako dlho vydržíme žiť v karavane. Znie to romanticky, dobrodružne, áno, áno, až na to, že to vôbec tak nie je.
Psychicky zrútená som bola už hádam zo dva razy. Ale vždy sa akosi pozviecham a idem s ešte väčšou energiou ďalej. Teraz som vo fáze energickej. Zajtra to môže byť zas inak a zrútim sa do tretice.

Takže, ako sme sa nechcene ocitli tu, v tomto car-domčeku, ako hovorí naša malá piškótka? Úrady hovoria, že našou vinou. Vraj sme sa dobrovoľne stali bezdomovcami, v snahe si uchmatnúť lepší dom. Ehm... Nuž, za mladých čias som bývala celkom dobrodružná, ale teraz, s dvomi deťmi? Nie, nie, ja chcem mať svoj dom a záhradku s rašiacou mrkvou a kapucínkou väčšou, a nie karavan ako hlavné sídlo.

Lenže ako to už u mňa býva, na niečo treba aj čakať. Tak čakáme. Na ten dom s tou môže-byť-aj-mini záhradkou. V karavane, ktorý už zažil svoje najlepšie roky pred xx rokmi. Ale ako sa nás tu všetci snažia utešiť, je to strecha nad hlavou. Hej, je, ale zateká. A rovno na posteľ. Našťastie, na nožnú časť. Ale kvaplo mi už aj na hlavu. Len to nebolo zo strechy, ale zo zarosených okien. Ktoré sú zarosené nonstop. Teda takmer. Keď je vonku pekne (tu v Škotlande to znie ako vtip), tak sa to dá vydržať. Inak je to sranda. A niekedy aj nie.

To keď som v tej depresívnej fáze. Vlastne, keď je vonku pekne (haha...), tak sme von, čiže preto sa to tu v tomto miniaute či -dome dá vydržať.

Prvá noc bola interesantná. Človek by si myslel, že mesiac máj je aj tu hore začiatkom leta, ale kdeže. Dážď sa vylieval z oblohy prúdom (určite len na náš karavan, naokolo ani kvapky, aspoň tak to znelo) a po chvíli mi došlo, že zatekajúca strecha bude asi len taký miniproblém, s ktorým sa tu budeme potýkať. 
Lampy sa vypli, nastala tma. Vtom ktosi kráča hore cestičkou, v ruke nesúc lampáš. No dobre, nebol to lampáš, ale obyčajná baterka, ktorú používam teraz ja, keď chcem ísť dačo kuknúť do druhej „izby“. Lebo tie svetlá stále nefungujú. A asi už ani nebudú, veď sú staršie než ja. Tej noci bola baterka v ruke majiteľky nášho príbytku, ktorá nás prišla zachrániť. Vie už, čo od svojej starožitnosti môže očakávať, tak nebola ani prekvapená. Ja som samozrejme na chvíľu spanikárila, či sme zas my niečo nepokazili, ale tentokrát to bolo opotrebovanie materiálu a hlavne príliš veľa dažďa samozrejme. Príliš už aj na Škótov.
Ale prisnila sa mi dúha. Takže nakoniec dobre bude. A udeje sa to v správnom čase.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára