pondelok 1. júna 2015

DOBRÚ NOC, DOBRÚ NOC, VŠICHNI SVATÍ NA POMOC


Začalo sa to pred siedmimi rokmi. Dovtedy nič, čomu som bola rada. A potom Škotland a jeho vršiny s pasúcimi sa ovcami a náruživí psíčkari a už to išlo. Tieto mini formy života sa dostali aj do prirovnaní a slovných zvratov. Že: Malý ako blcha, šťastný ako blcha, len také blšky, drží sa ako kliešť...
Brrr. Nezaslúžite si ani prirovnania. Nie, nie, milé blchy a kliešte, jednoducho nie. Ani zdrobneniny vám na kráse nepridajú. Ste zákerné príšery. Veru, z pozorovania prírody mi vychádza jeden zaujímavý fakt: čím menší hmyz, tým zákernejší. A ako to už u mňa býva, keď na niečo vypúšťam vulkanické emócie, tak sa mi toho dostane ako naschvál ešte viac. V tomto prípade to bol kliešť prisatý na mojom brušnom boku práve pri písaní príspevku o týchto obludách. Jednoducho ja o kliešťovi a kliešť na mne. Ale už je utopený dakde v mori. Som ho spláchla do umývadla. Musím kuknúť, či vedia plávať.

Tak čo sa to stalo pred tými siedmimi rokmi? Dovtedy sa ma kliešť neopovážil ani očmuchať. A potom, pri potulkách vŕškami tu, sa mi na nohu pricapili rovno dva. Určite existuje fóbia z kliešťov a určite ju mám. V snahe sa ich rýchlo zbaviť, zvolila som si bolestnú cestu, id est, odstránila som si kúsok z kolena aj s hlavou kliešťa. To bol však len začiatok. Asi ma nejako infikoval dákou špeciálnou vôňou a odvtedy sa v hocijakom štáte na mňa minimálne jeden za rok prilepil. Jeden za rok je vo všeobecnosti málo, skoro nič, ale ako mám tú fóbiu, tak aj jeden je priveľa.
Potom som sa dozvedela o vitamíne B. Že reku skúsim. Kraťasy, tričko, pes na vodítku a prechádzka do najkliešťovatejšej oblasti v mojom rodnom regióne. Výsledok: ja nič, pes vyše 40 potvôr rôzneho sfarbenia a veľkosti. Pes nebol môj inak. Majitelia ma mali radi v ten deň určite.

Tu u nás na ostrove sú kliešte aj na betóne, fakt. Aj moja malá baba mala prvého, keď mala len 10 mesiacov. Mojou vinou, driapala som sa pomedzi haluze a trávu a ona bola uviazaná v šatke. To som ešte mala krutú formu tejto fóbie, čiže som nebola schopná jej ho vytiahnuť pinzetou, keďže sa mi triasli ruky a revala som. „Museli“ sme ísť na pohotovosť. A tam ho milá doktorka, ktorá samu seba pasovala za, citujem, "majsterku sveta vo vyberaní kliešťov", vytiahla nie na prvýkrát, ale asi na desiaty. S tým, že časti kliešťa jej ostali v koži a doktorku to vôbec nevzrušilo. Nakoniec sa jej ho podarilo nechtom vyškrabať. Vtedy sa moja fóbia trochu zmenšila, vidiac toto. Že to aj ja viem lepšie toho ciciaka vybrať. A vlastne, ja tú fóbiu už ani nemám. Používam rozmarínový repelent a dopujem sa béčkom, keď niekde ideme. Keď zabudnem a prisaje sa, vyberiem, spláchnem a neriešim. Kliešte mám už ako-tak spracované teda. Občas ešte chytím paniku, že sa mi zavŕtal do hlavy a že ako si ho teraz nájdem, ale myslím si, že kliešte sú ako Škóti, nechce sa im ďaleko pešo chodiť, čiže sa pricucnú hneď a nevymýšľajú zbytočne.

Teraz k druhým potvorám. To bolo, keď sme sa presťahovali do takého postaršieho domu. V nájomnej zmluve stojí, že nemožno domáceho miláčika v dome prechovávať. My nič, my máme len deti. Ale pani pred nami mala deti aj dačo iné a chlpaté. Chlpy všade po dome, no dobre, to sa umyje a povysáva. Prvá noc, biele gate pyžamové. Hop-hop, čože mi to skáče po nohách??? „Blška!“ Bola som v 6. mesiaci tehotenstva = vulkanicé emócie a reakcie, hormóny, únava. Po večeroch, keď naša malá baba č. 1 spala, som chcela mať relax. Namiesto toho som musela hentie potvory chytať. Pretože tá jedna na mojich bielych legínach bol len skromný začiatok. Po nej prišli mraky bĺch. Najhoršie to bolo večer pred spaním. Už som prestala rátať, koľko som ich chytila a zničila. Mala som taký vyšpekulovaný spôsob, že som ju chytila do papierika, najlepšie naslineného, to ju paralyzovalo, a potom som ten papierik hodila do ohňa. Nechcela som byť krutá, ale v tehotenstve je všetko dovolené.
Ale inak som vegetariánka so súcitom k zvieratkám. Ono išlo hlavne o to, že tie blšiská hrýzli. Samozrejme iba mňa. Mužovi v žilách koluje asi whisky, tak im nechutil. A na nete kecy, že psie blchy ľudí nehryzú. Doteraz mám jazvu na ruke, ehm.

Muž objednal sprej na blchy. Samozrejme, ako to je tu u nás na ostrove časté, nedorazil. Asi mal poštár podobný problém, tak si ho nechal a mal vystaráno. Tak sme teda išli do obchodu a kúpili sme taký nejaký obyčajný na lietajúci hmyz. Lebo na lezúci nemali. To je tiež tuto v našom miniobchode častý problém. Že niekedy nemajú napríklad ani takú obyčajnú mrkvu pár dní. O tom potom, to je tiež na román. Späť k tým skákalkám nechutným. Sprej zabral, ale nie hneď, lebo... Bolo treba čakať. Dala som niekomu ultimátum, že ak do pôrodu tie hnusoby budú v dome, idem preč alebo aj rodiť na Slovensko. Nemusela som, rodila som na ostrove. Aj o tom inokedy.
Takže tak. Som teda vegetariánka, ktorá neje mäso kvôli zvieratám, ale žiadne  doma mať nebude. Lebo blchy!

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára