PIŠKÓTKY ZO ŠKÓTSKA

Tak mi povedala Jura, ostrov vedľa nás, kde sme sa za posledných pár dní vybrali už trikrát. Ísť tam mi napadlo romanticky pri vysávaní, pri monotónnych činnostiach mávam dobré nápady. Počasie malo byť oukej, ale samozrejme ráno nebolo, dáždik, zamračené, bez vetra = midges (malé krvilačné muchy, ktoré sa rady vyskytujú v doslova mrakoch) nás zožerú zaživa tam, akurát počasie pre ne, ráno, hmlisto, vlhko, no ale po hodinke sa na nebi ukázalo trošičku modrej oblohy, asi tak 1 m x 1 m, reku, poďme, nádej stále žije, a ten hmyz nemilosrdne nejako zničíme a hádam zaberie doma vyrobený sprej. 

Meluzínisko sa nie a nie pustiť vlády. Rastie to tu, kvitne to tu, spieva a čviriká o 106, len teplotne akosi nevidno, že jar je už tu. Človek už aj zabudol, ako to vyzerá, keď stromy majú listy a tak sa tešíme, že pomaly sa príroda znova prebúdza.

Čas sa akosi zrýchľuje, za chvíľu jar a potom sa zas začnú trúsiť turisti, najskôr tak nenápadne, potom plnou loďou vpred. Bude to ako vždy hlavne za whisky, ale aj nealkoholoví ľudia si tu nájdu dačo svoje. 

Prileteli husi = skončilo sa leto. Zopár z nich sme zazreli už koncom júla, no reku, ak podľa miestnej tradície založenej, ako za starých čias, na pozorovaní, husi prinášajú zimu (tu sa jeseň preskakuje, lebo v podstate ani neexistuje), tak to bude dlhá zimička teda. Husi majú chodiť tak v októbri, ale posledné dva-tri roky zdrhávajú tam odzhora akosi skôr.

No i akô milô privítaňáä nám Škotland prichystal. Z 30-ok do 13-ok a hmiel a dažďov, ktoré trvali tak dlho, že sa už zdalo, že modrú oblohu už navždy zhltli pažravé sivé oblaky.

Kedysi dávno, keď som ešte bola panelákové dieťa, som zo štvrtého poschodia nášho baráku často kukala na kopec, ktorý vyzeral byť celkom blízko v rámci nášho hracieho revíru. Bol na ňom taký zvláštne pokrútený strom, ktorý, keď cezeň svietilo slnko, vyzeral ako dom so strechou. Nazvali sme ho preto "domček-stromček".

 ... ma vždy hodia do stavu "away with the fairies".