Život v Škótsku

Čas sa akosi zrýchľuje, za chvíľu jar a potom sa zas začnú trúsiť turisti, najskôr tak nenápadne, potom plnou loďou vpred. Bude to ako vždy hlavne za whisky, ale aj nealkoholoví ľudia si tu nájdu dačo svoje.

Vianoce už ďaleko v temnej zime, ale keďže momentálne vytrieďujem veci a debordelizujem dom, nabehol mi v hlave zoznam darčekov a vecí, ktoré by boli tu pre nás úplne nepoužiteľné alebo by ich v jednom kuse nebolo dosť. Tak napríklad:

biele ponožky (úplne nepoužiteľné)
dáždnik (v tom vetre by bol na jedno použitie, jeden teda máme, darom, ale je pekne vypelichaný, to len tak, na ten jeden-dva dni v roku, keď nefúka)
len jeden pár čižiem/zimných topánok (v priemere sušievam dva páry naraz, čiže také 3 sú ideál)
tie oné na „ochranu‟ pred slnkom (tak slnko máme tak 14 -- 17 dní v roku a ja sa idem pred ním chrániť? Len raz sa mi tu stalo, že mi opieklo plecia, ale to bolo po asi 5 hodinách v slnečnej žiare)
bikini na pláž k moru (to radšej ani nejdem skúšať, ale v celých plavkách som sa už odvážila sa ponoriť)
len malú piksličku farby alebo oleja a myslieť si, že nám vydrží zo 3 roky (nevydrží, vonkajšie veci treba natierať 2x za rok, to isté platí dnu, možno aj 3x by sa patrilo)

No nič. Proste Škotland no. Ako minule.

Ja: „To čo je za zvuk?‟

Dieťa mi na to: „Vietor, mama. Scotland.‟

Aha, veď hej. Najveternejšia krajina v Európe. V porovnaní s takým Mongolskom, Krajinou modrej oblohy, my modrú oblohu vidíme dakedy viac skôr na obrazoch a fotkách ako v reáli, a teda môžeme Škótsko nazvať Krajinou večne sivej oblohy.

Mali sme aj jednodňový sneh, ktorý sa síce topil za jazdy a stavby snehuliaka, ale aj tak si môžeme povedať, že aj tento rok sme sa spúšťali po nielen piesku a blate, ale aj snehu. Kliešte sa veselo prehupli aj do nového roka, nevzrušene si liezli aj v januári, aj vo februári, po minulé roky sme mali od nich pokoj od novembra do marca, aj najtuhšia zima bola, 2 týždne mrazivých nocí, a aj tak, potvory parazitné.

Neodradilo nás to však od behania po vonku, teda, keď sa dalo a práve nefúkala víchrica strhávajúca konáre zo stromov. Za domom máme 2 polia a za nimi jazero a minule mi tak napadlo, že čo je vlastne ešte tam ďalej za tým jazerom, vedela som len, že žiadna civilizácia, iba vrchy, tak reku poďme to tam preskúmať.

Terén to bol drsný, mokrý, vresový. Keď sa zdalo, že už sme na úpätí, čakala nás ešte taká síce malá, ale dosť hlboká riečka, obrastená všetkými možnými pichľavými kríkmi, ktoré tu rastú. Keď sme si našli kúsok, cez ktorý sa dalo ako-tak prejsť, bolo sa mi treba postaviť v čižmách, ktoré neboli v tú chvíľu dosť vysoké, rovno do stredu tej rieky a zahrať sa na prevozníka detí na druhú stranu. V pohode, nebola som taká naivná, že by som si myslela, že tento výlet dám so suchými nohami.

Poslednou prekážkou boli vysoké ploty stavané pre vysokú zver. Dakedy sa pošťastí nájsť niekde v strede niečo ako rebrík alebo stupáčik, inokedy treba hľadať dieru v plote, a niekedy, ak nie je ostnatý, dá sa cezeň aj matrixovo preliezť pomedzi tie vodorovné drôty. A niekedy aj cez ostnatý, nejedny gate som si na nich rozdrapila.

Všetko to ale stálo za to. Krásne výhľady, stáda majestátnych jeleňov, výhľad na ostrov Jura a hlavnú dedinu, more, skaly, zasnežené vrchy... Čerešničkou na oblohe boli 2 krásne orly, krúžiace rovno nad nami.

Je to dobrodružné, hľadať takto cesty. A hlavne, treba využiť zimu na takéto turistiky, lebo kravy sú väčšinou niekde inde uskladnené, papraď je vyschnutá a teda dá sa celkom fajne chodiť, až na tie močiare a diery schované v tráve, to už zase také rozmaznané nie sme, s tými rátame, po každom takomto výlete má práčka čo robiť.

Nuž tak. Aj keď je nebo oceľové, tam hore vo vrchoch tá krajina vyzerá úplne inak, ako keby sme boli niekde inde a nie v upršanom sivom Škótsku. A keď zídeme naspäť dole, ten dojem a nabitie tou vrchovou energiou trvá dobrých pár dní bez ohľadu na to, čo Meluzína a sivé oblaky stvárajú vonku.