sobota 26. decembra 2020

MONUMENTÁLNY DECEMBER

Bola som pripravená na vetry už od konca novembra. Zaistila som koše i záhradu. Síce mi nejakým spôsobom aj tak odletel vrchnák z koša do susedovej záhrady, už mu to možno ide aj na nervy, stále mi ho prehadzovať späť cez plot, ale keď fučí, tak fučí a väčšinou sa na to nedá 100 % pripraviť ani miestnym, ktorí tu bývajú odjakživa. 
Hneď na začiatku decembra prišla nečakaná nočná udalosť, ktorú žiadna vymakaná počasná webstránka nepredpovedala, a to búrka s krúpami a bleskami a hromami. Trieskalo a plieskalo, ráno sa to upokojilo a vyjasnilo a zanechalo nám to len veľa bielej detskej (aj dospeláckej🤭) radosti v podobe krúposnehu. A keďže deti učím doma, o tom potom, mohli sme si slobodne ísť spúšťať sa na kopec hneď, ako sme sa vychystali. 
V ten deň sa piškótky naučili zásadnú vec do života: ako si vyrobiť "spúšťadlo" na sneh. Lopáre a sánky doma nedržíme, keďže tu sneh býva raz za tri roky na dva dni, tie máme u starkej na Slovensku. Tu sme si pomohli starými výplňami do vankúšov a igelitkou s logom zástupcu jedného z dvoch obchodných reťazcov na ostrove.

Sneh sa držal len na kopcoch, ktoré v našej vieske nie sú, tak sme za ním museli ísť a nevyzeralo to sľubne, až sme zabočili za miniviesku Ballygrant (nečíta sa krkolomne, normálne "baligrant", čo sa nedá povedať o veľa názvoch miest a obcí tu😅). A tu na nás čakali spúšťateľné kopce, slnko, ktoré žiarilo tak "zimne" a jeho svetlo spolu s okolitou scenériou vytvorilo až rozprávkový dojem. Potom ma deti vytrhli z čumenia na to všetko okolo a už som išla, pripomenúť im, ako sme to robili za starých čias, tie šmýkacie pravidlá, najskôr vyšmýkať, na to som sa podujala ja s výhovorkou, že som ťažšia, ale môj hlavný úmysel bol sa proste spustiť, ďalej nestúpať po dráhe a tak, a potom sa už išlo a pišťalo. Vzduch bol chrumkavý, deň nefúkavý (čo sa nedá povedať o väčšine dní v roku). No proste zimná paráda.

Blonďavá v akcii
                                        
A potom som teda už čakala na tie každodenné vetry, ale... Nenastali. Namiesto toho sme mali viac slnečných dní ako v júli po niektoré roky. A tak som natierala stoly a lavičky a kvetináče, nech prežijú zimu, lebo to drevo z plota, z ktorého sú vyrobené, by už bez nejakej tej farby a oleja túto zimu neprežilo. 
A v jednu sobotu, keď som kukla počasie na ďalší deň, ukazovali tieto často nepresné počasné stránky  bezvetrie a slnko a opäť chrumkavý, jemne mrazivý vzduch. A tak som vymyslela výlet na miesto, kde sme sa snažili dostať už v máji, aj sme sa dostali, ale tááák tam fučalo, že som ledva cvakla jednu fotku telefónom, ktorý už mal takmer vyšťavenú baterku, a stále sa chcel vypínať, a skoro mi ho aj odfúklo, a už ani nespomínam tú zimu, proste to miesto si zaslúžilo ešte šancu za iných poveternostných okolností.
A v nedeľu ráno som ani nedúfala, ale naozaj, slnko vyšlo a vietor sa ďaleko kdesi na mori zabudol, a tak sme išli na samotný koniec, teda jeden z koncov ostrova, na malý cípik, na ktorý sa treba vyškriabať. Zasa s telefónom takmer vybitým, ale povedala som mu: "Ani sa neopováž, tak raz za rok tu nefúka, je slnko a ty si chceš zavrieť oči pred takým krásnym výhľadom?!" Zľakol sa a poslúchol, cvakla som záberov dosýta. 
To miesto nie je až také energeticky nezávadné, keďže tam stojí pomník na počesť 2 amerických  vojenských lodí, ktoré sa potopili blízko pri sebe, len v inom čase, ale stále v tom istom roku. Pomník bol postavený dva roky neskôr a tento rok je teda už jeho 100-tý. Symbolicky mu dali tvar majáku. 

život ve Skotsku
Americký monument. Za ním len more a Írsko.
zivot ve Skotsku
Tam dole k tým útesom sa raz vyberieme.

A ďalšou výpravou v decembri bol, honosne to nazvem výstup na Granny's Rock. Tiež útesové miesto s výhľadom na Atlantik, ale z inej strany ostrova. Museli sme sa tam vydriapať okľukou, keďže rovno pri ceste bolo stádo zazerajúcich highlandských kráv. Všade exkrementy a blato, ale stálo to zato:

zivot ve skotsku

zivot ve skotsku

Toľko k výletom. Na záver roka treba ešte zbilancovať kliešťovú sezónu. Namnožili sa dobre. Blonďavá, keďže je najmenšia a obtrie sa pri chôdzi o každý list, to schytala najviac a vytvorila nový rekord, vyše 30 týchto milých zvieratiek na sebe po jednej krátkej prechádzke po pokosenej tráve. No nič, na budúcu kliešťovú sezónu sa zásobíme vitamínom B1 a hlavne, konečne ho začneme pravidelnejšie užívať.

A už pomaly, ale isto, ide prechod do nového obdobia či doby. Ohlasujú to snežienky, ktoré sa už začali drať von pomaly, aby nám to jemne pripomenuli. 





Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára