sobota 31. októbra 2020

NAJDÔLEŽITEJŠIA VÝBAVA CYKLISTU

Ešte pre tým, ako nastúpili vetry a dažde (ale aj dúhy, to je tá vizuálne príjemná stránka ostrovnej zimy), stihli sme preskúmať miesto, kde sme už síce párkrát boli, ale keďže má svoje zvláštne čaro, rozhodli sme sa tam ísť opäť. 
Áááno, bola to zasa Jura. Je čoby kameňom dohodil, je príťažlivá pre oči a hlavne... Už sme potrebovali zmenu z neustáleho sa točenia tými istými smermi na našom ostrove. Aj škrečok sa raz unaví a prestane ho na chvíľu baviť to koleso. 
Deti snívajú aj o návštevách ďalších ostrovov. Hmmm, na niektoré sa ide dlhé hodiny loďou, na niektoré sa dá letieť, ale super malým lietadlom a v jednom prípade sa pristáva na pláži (nekecám, fakt), niektoré majú síce krásne pláže, ale nemajú stromy, niektoré majú všetko... Máme teda čo robiť s týmito ostrovmi do budúcnosti.

Jura ("džura") je obľúbenou destináciou pre ľudí, čo radi sedia a vozia sa. Buď v aute alebo na bajku. Aj my sme cestou míňali skupinky cyklistov, niektoré "cajglovali" s nasadením a výrazom "ja to dám!", niektoré pristavené pri ceste, kukajúc na pekný výhľad a hryzúc čosi dobré.

Počasie bolo v ten deň super. Povozili sme sa, pokukali, pobehali, deti sa vyšaleli na ihrisku, asi jedinom na ostrove, nie som si istá, nechcem ohovárať, ale fakt sa mi zdá, že tam je len jedno. Už som si aj pomyslela, že hm, možno by sa tu aj dalo bývať, ale z romantických úvah ma vytrhol nie jeden, ale hneď dvaja miestni, ktorí prehodili niečo v tom zmysle, že jasné, teraz každý vzdychá, aká nádhera, ale keby to videli v zime, tak berú späť povedané. A že takto tu býva len občas, tak sa nevzrušujme príliš. Tak nič, zrušili mi fantázie😅
Ale aj tak... Je to magický ostrov. A má všetko, čo mám rada vo svojom okolí -- more, kopce a lesy. Ešte nejaké historické miesta a je to dokonalé. 

No a tie bicykle teda. Deti sa naučili tento rok obe naraz tuto u nás na lúke, keďže chodníky tu nemáme. Teda "v hlavnom meste" sú, to zas nie je také zlé tu, ale tu u nás v strede ostrova nie. Teraz si už fujazdia po cestách, a keďže ja bajk nemám, len za nimi bežím, čože, aspoň si pocvičím, okoloidúci na mňa často, že kedy si aj ja jeden zadovážim. Bude raz, kričavo odpovedám v behu.

A potom sa nechám inšpirovať týmito extrémnymi bicyklistami tu, ktorí vo vetre a daždi drú do tých pedálov, v kraťasoch, s kvapkami stekajúcimi z ich 7. čakry až dolu na deravé a úzke cesty, s úsmevom na perách. Na tom bicyklovaní musí teda byť čosi, čo je pre nás bezkolesových nepochopiteľné. Možno je to čosi také to vnútri, ktoré ti vraví, že kašli na to, čo sa deje vonku, že je z teba vodník, že ti vietor pliaska do tváre, keď sa sústredíš na cieľ a pocit a výsledok, nič ostatné nie je podstatné. Ten pocit poznám, ale len z chodenia. Keď idem po pláži, ktorá sa rozhodla mať práve v tom čase, keď ju chcem suchou nohou krosnúť, príliv. A keď sa k tomu ešte pridá nejaká tá sprcha zhora a rozmočené bažiny plné dier, do ktorých sa mi už viackrát podarilo doslova skydnúť. Tá aróma usadeného blata v tej diere plus rozmočené morské riasy so svojou špecifickou vôňou... Čižmy mokré zvonka aj zvnútra. A vtedy nastane bod zlomu: idem sa kvôli tomu rozrevať a zúfať si a nadávať alebo si poviem, že no a čo a idem ďalej? 
Som rada, že tá prvá možnosť, ktorá v minulosti bývala mojou prvotnou reakciou, vo mne vyvrie už len výnimočne. A som rada, že uvedomenie si tej druhej možnosti mi vždy vstrelí energiu do tela aj mysle a spôsobí to, že zabudnem na nepriaznivé okolnosti. 

Jura z nášho ostrova
Dvaja ľudkovia v mori
Záchyt scenérie z auta
Pláž, na ktorej mi osa sadla na telefón a nechcela ho pustiť. Nechala som ju, kým dotelefonuje do hniezda, lebo raz som si myslela, že si tiež takáto jedna pásavá nevšimne, že som na ňu lakomiac sa za malinami stúpila, ale všimla si, prišla mi to vrátiť rovno do nohy v plnej sile aj po stúpení na svoju osobu mojou čižmou.

Jurine výčnelky

 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára