PIŠKÓTKY ZO ŠKÓTSKA

Kedysi dávno, keď som ešte bola panelákové dieťa, som zo štvrtého poschodia nášho baráku často kukala na kopec, ktorý vyzeral byť celkom blízko v rámci nášho hracieho revíru. Bol na ňom taký zvláštne pokrútený strom, ktorý, keď cezeň svietilo slnko, vyzeral ako dom so strechou. Nazvali sme ho preto „domček-stromček‟.

Hovorili sme si, že raz tam pôjdeme, že to bude super, že to tam vyzerá krásne. To raz raz naozaj nastalo. Nabalili sme si rupsaky a išli cez mesto hore nad záhradky až k „domčeku‟. Cesta to bola pekná, ale cieľ... Sklamanie detských duší. Ten strom vyzeral zblízka akosi inak -- hrozne. Nepamätám si, či to bol pichľavý hloh, či niečo iné, ale pamätám si na veľa mravcov a nehostinné zátišie, že nebolo ani kde deku dať. 

Nuž tak, ako vraví moja starká. Aspoň sme sa tam konečne vybrali, a aj keď sme si to miesto v predstavách preromantizovali, bolo dobré zistiť, že na ňom nič výnimočné nie je. Niekedy sa treba kuknúť pravde do očí, aj keď je tu riziko sklamania. Aj to sklamanie treba, možno práve preto, aby nás nasmerovalo inam. 

Po rôznych nepodarených skratkách už všetci naokolo vedia, že keď poviem „poďme touto skratkou‟, má ma niekto zastaviť a pripomenúť mi, že máme ísť normálnou cestou, alebo tak, ako sme prišli, lebo že to nemusí, po predchádzajúcich skúsenostiach, dopadnúť dobre. Tentokrát sme na to z úžasu nad scenériou všetci zabudli a tak sme mali zasa „dobrodružstvo‟, ako nazývam svoje skrachované plány prejsť cez nejaký terén skratkovitejšie.

Mal byť opäť pekný slnečný deň. A tak sme sa rozhodli ísť blízko k monumentu, ale nie priamo k nemu. Chceli sme zísť dole na skalnatú pláž, ktorú je z toho monumentu vidno. Nevedeli sme, aký bude terén, ako sa tam ide, či tam náhodou nebudú kravy, to by sme si to asi otočili alebo išli okľukou, ale všetko sa akosi fajne pospájalo a nebol tam ani dobytok, ani ploty, pekne sme zišli do krásneho zálivčeku obklopeného kopcami ako kdesi z fantasy filmu a k tomu ešte aj s dvojitým vodopádom medzi kopcami. Žiadne vizuálne sklamanie sa nekonalo.

Na pláži nás čakala divá koza s maličkým kozliatkom, nemám veľké vedomosti o týchto tvoroch, neviem, kedy rodia mladé, ale aj tak sa mi to zdalo akosi skoro. Ale tento rok má príroda akýsi iný režim, tulipány už veselo rašia, baza má lístky... A to je zatiaľ najtuhšia zima, čo tu bývam. Ale aj napriek tomu sa mi podarilo si zaobstarať kliešťa na nohu, pravdepodobne z oblečenia, ktoré si neobliekam len na jedenkrát, ale si ho pekne šanujem a nemusím toľko prať potom. Teda dúfam, že to bolo tak, že sa dakde do svetra zakuklil, a nie tak, že tu vznikli kliešte, ktorým nevadí ani mráz a lezú si aj vtedy.

A potom mama vyslovila tú vetu a nikto ju nestopol. Že poďme hore týmto kopcom, ktorý sa odzdola zdal byť v pohode zvládnuteľný, že to bude skratka. S nadšením sme sa začali driapať, až sme došli do polovice a došlo nám, že je teda pekne strmý. Tieto škótske kopce... Veselo si tam len tak sedia a zospodu vyzerajú nevinne. Ale jasné, že nie sú, to človek zistí až v teréne.

Jáááj, ale fajný to bol pocit, nevzdať to a dať to. Už som chcela navrhnúť ďalšiu skratku, ale dalo sa ísť po chodníku, ktorý je časťou okružnej prechádzky. Mrzlo, takže sme sa nezablatili ako zvyčajne, a na skale rovno pod ním nás zas čakala koza. Majestátne, hrdo, s očami upretými tipujem na Írsko. Teda minimálne ja by som tam kukala, keby som bola koza alebo keby som bola na tej skale alebo oboje.

A potom sa január rozhodol nám aj nasnežiť, s výdržou snehu celé 3 dni. Hor sa na vršky do susednej dediny, kde nás nečakal len sneh, ale aj ľudia rôzneho veku spúšťajúc sa na rôznych predmetoch. 

Vyšantiť sa dalo dosýta. Páčili sa mi tie tri dni s bielym filtrom. Teraz už máme zasa klasiku, lejaky a blato, ale nenastúpilo sklamanie, lebo aj to je na dačo dobré a nasmeruje nás to k iným aktivitám.