štvrtok 9. júna 2022

SPRIEVODCOVIA

Chcela som začať vetou: Prišlo leto, ale nevidno to na počasí, ale na deťoch, že ako vždy o takomto čase v roku začali viac jesť, doslova hltať. Obzriem sa, že kde je ten nákup a to navarené a napečené, a zazriem len omrvinky a ohryzky a obhryzky.

Tá originálna uvádzacia veta ale, kým som si konečne sadla a začala písať, trochu znepravdivela, lebo sme mali fajné počasie, až škótsky teplé, a dokonca aj pár dní za sebou; podarilo sa nám zbronzovatieť i na pláž ísť. Ale aj tak, tu u nás sa nehovorí „je leto‟, ale „dnes máme leto‟ = zajtra to už bude taká tá naša umrholená a zatiahnutá klasika.

Ešte v apríli nám napadlo ísť sa kdesi vyškriabať, kým ešte nie je veľká tráva a veľa kliešťov. A že dáme teda ten najväčší kopec tu, Beinn Bheigeir (kopec Vikár v preklade). Vysoký síce len 491 m, ale ako sme sa už poučili z predchádzajúcich výstupov, tušili sme, že to nebude len taká prechádzka a bude sa treba dobre pripraviť. Vyzistila som na rôznych turistických stránkach, že hore sa ide cca 3 hodiny, no reku že by som konečne takto dokázala unaviť svoje hyperenergické deti?😁 (Nedokázala, prezradím už teraz.)

Hneď pri samotných nohách tohto kopca sme narazili na prekážku -- stádo kráv s malými kravčiatkami rovno na ceste, ktorou sme plánovali ísť. Hm, no tak po predchádzajúcich skúsenostiach s kravami (ovce neriešime) bežiacimi rovno na nás to asi budeme musieť zdobrodružniť a budeme robiť wayfinding‟ = nájdeme si vlastnú cestu, počas ktorej určite spadneme do blata, lebo terén bude plný močarín, alebo narazíme na plot s ostnatým drôtom, ktorý bude treba preliezť a rozdrapiť si na ňom nohavice alebo prederaviť topánky, proste romantické škótske lúčne a poľné prekážky. 

I tak bolo, dobre, že som si ráno obula čižmy, váhala som medzi nimi a turistickými botami, a aj keď chodiť v nich hore strmým kopcom veľmi pohodlné nebolo, predsa len ma zachránili od totálneho zablatenia a prepadu do zradného terénu a aj od pár kliešťov, ktoré som pekne odpinkala naspäť do trávy.

zivot na skotskom ostrove
Gumáky, škótska to nevyhnutnosť

zivot ve skotsku
Vyzerá ako také nič kdesi za záhradou, „len tak vybehnúť‟, no to určite😏

A tak sme sa teda drali cestou-necestou po vyschnutej tráve, ktorá klamlivo zakrývala bogs plné blata a nechcem vedieť, čoho iného. Proste sme len išli hore, stratiť sa nebolo kde. Videli sme srnky, zelené motýle, a všade bzučali čmeliaky, tých je tento rok omnoho viac ako po minulé roky. 

Keď sme boli asi v polovici, teda, to sme si asi len naivne mysleli, že to bola polovica, zazreli sme nad kopcom krúžiť niečo, čoho sme tento rok videli tiež omnoho viac ako doteraz, vlastne až doteraz sme týchto tvorov nemali šťastie vidieť -- orly. Za 8 rokov ani jedného a tento rok to bolo len v jednom mesiaci aj dvakrát za týždeň, na miestach, na ktorých sa oficiálne nemá ani vyskytovať. A tak sme ich pasovali za našich sprievodcov a ochrancov na našej driapačke hore kopcom.

Vyšli sme ku kamennej kope, ktorá bola síce na vrchu, ale nie na tom úplnom, k nemu bola ešte ďalšia cesta, a teda po 3 hodinách, alternatívnej a asi tej najšibnutejšej ceste, ktorou sa dá vyjsť hore, sme došli až k trig pointu, bielej trojuholníkovej stavbičke, ktorá si sedí na vrchole, niečo ako kríže na slovenských kopcoch. 
Výhľad to bol krásny, povrch úplne iný ako „tam dole‟, vyzeralo to ako v nejakej inej krajine. Nadol sa už išlo fajne, samozrejme s vyššie spomenutými prekážkami, ale keď sme nasadali po 6 hodinách do auta, ten dobrý pocit v duši sa s nami viezol celú cestu a vydržal ešte pár ďalších dní po túre. Deti samozrejme unavené neboli ani v ten deň, ani ten ďalší, ja asi nikdy nevyrastiem z tejto materinskej naivity. 

Čo teraz, keď na našom ostrove už nie sú vyššie kopce, no jedine naša susedka Jura, tým smerom sa budeme nabudúce obzerať a plánovať.

          jak se zije ve skotsku
Prvý cairn, na ktorý sme aj každá priložila kameň

zivot na ostrove

  


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára