S kartami sme dobré kamarátky už dačo vyše dekády. No a na oný deň mi vyšla karta trpezlivosti.
V máji sneh na kopcoch Jury? To sme tu teda dlllho nevideli. Keď sme sa my vybrali na kopce, bol ešte apríl, a dokonca svietilo slnko.
 |
Cestou na kopce bolo treba prekonať rôzne prekážky: ploty a brány, ktoré sa nedali otvoriť. Nie také prešúpavacie, že hop a si na druhej strane, ale také, ktoré bránia vysokej zveri preskočiť zboku, zdolu, popod, ponad. Dali sme to ponad, ako cez rebrík.
A konečne sa pred nami otvorila krajina, juhú. Prišla ďalšia prekážka. Dosť nestabilný most. Aj tú sme zvládli a krajina sa otvárala ďalej. Pekný vodopád, pekný výhľad, lokalizovali sme aj náš dom a po zajedení si sme sa začali škriabať tou strmšou časťou.
Kopec vyzeral nevinne, len taký vršok. Lenže ako sme už zistili, tieto skotiš kopce vedia byť zradné, aj tieto mini tu u nás na ostrove (najvyšší 491 m).
Malú výšku si kompenzujú svojou strmosťou. Tento sa však zdal byť len taký „trávový‟, že to dáme v pohode. A šplhali sme sa pekne k tomu, čo sme si mysleli, že je vrchol. Aj bol, ale nie konečný. Určite bude za týmto „schodom!‟ Nebol.
Tak teda kráčame, k určite už vrcholu. Aj bol. Ale len druhý v poradí. Ach, tak ideme ďalej. Do tretice...! Nič, za ním ďalší. Strmosť sa zvyšovala každým krokom, aj fúkať studeným začalo... Kedy už...? Aha, karta trpezlivosť. Vzdať sa bez toho, aby som to skúsila? Nie. Odovzdať to bez lipnutia na výsledku? Áno. Budeme jednoducho kráčať ďalej a uvidíme.
Poschodia toho kopca som prestala počítať, a potom sa naozaj pred nami otvorilo medzikopcie s dvomi jazerami, z ktorého sa dalo ísť na rôzne smery a vrcholy, zvolili sme si také tie nenáročnejšie, lebo už bolo treba ísť dole, mali sme obmedzený čas.
Výhľad stál za to, aj ten pocit.
Povzbudené úspechom sme sa o pár dní rozhodli ísť na ďalší „kopček‟, ale neboli na to akosi podmienky. Nevadí. Kopec počká, netreba to siliť. Trpezlivosť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára