nedeľa 25. februára 2018

SPOLOČNOSTI, SYSTÉM A MILOVANÝ WILLIAM

Je Wim Hof.

Potom Škóti.

A potom my ostatní.

Hoci... Neviem-neviem, či sa už nepresúvam do druhej skupiny pomaly.


A či sa moja chladuodolná suseda, ktorá nosí krátke šaty v rôznych teplotách, neprepadla do skupiny tretej. Lebo minule, keď už konečne nebola taká hrozná zima, podľa mňa teda, predpoveď ukazuje 5 stupňov, hej, ale s tým vetrom o sile cca 35 míľ za hod je pocitová teplota -10, ona si bežala dnu po šál a rukavice a bola prekvapená, že naše baby nič na rukách. Kdeže by tým bola zima, furt čiapky odhadzujú a najradšej by už teraz v sukniach chodili. Normálnych, nie škótskych. A to aj tak nie je sukňa, to je kilt. Tak hovoria. Neradno sa o tom hádať.

Mám teda ešte čas dajaké dva týždne zistiť, či je chlad môj "warm friend" (radšej neprekladám, ponechám to v angličtine), ako hovorí Wim. Lebo arktický či sibírsky vzduch tu má tancovať, ako vietor bude pískať, ešte nezvyčajne dlho na ostrovné klimatické pomery. Ale ako hovorím, Škóti sú iná kategória. Napríklad dnes (4 stupne, vietor v nárazoch do 33 míľ) som vonku videla:

Jedného muža v kraťasoch.

Pani v 3/4 nátelníku s vestou.

Tínedžerského školáka v školskej košeli a svetri.

Niekoho hreje láska, niekoho vysokopercentné tekutiny, niekoho hormóny. Mňa zatiaľ teda zimná bunda, ale miestni ľudia ma inšpirujú k tomu, aby som bola chladovo odvážnejšia a tak po krôčkoch sa aj ja otužujem, hlavne od nôh. Nemám ani poriadne zimné topánky. Hodím gumáky s hrubšími ponožkami a hovorím si, že je teplo.

A teda ozaj, už nám ide net. 7 týždňov bez neho to bolo? Och, veľactené bítí, spoľahlivá spoločnosť, čo sa nikam neponáhľa, a s nikým sa nepára, veď to len nejakí venkovania z ostrova vôbec signál od Silvestra nemali, čô sa budú s tým ondiť. Ešte nám aj drzo poslali účet za január a ešte aj s drzo zdvihnutými cenami.

Nu což. Malo to aj výhody, zrazu dosť času na všetko, len hudba nám chýbala preukrutne. Mám nejaké zvláštne magnetické vyžarovanie, z ktorého sú prístroje mimo a teda debňa či bedňa na cédé a dévédé si veselo zamŕzala. Televízor môjmu magnetickému šarmu odolával a tak bol našou jedinou hudobnou útechou v telke nahraný úryvok z festivalu z ostrova Tiree ("taj-rí") -- tam ma žiť nik nedotiahne, nerastú tam stromy -- a vďaka nemu sa naše stihli zaľúbiť do všetkých členov jednej tradičnej škótskej skupiny. Skoro sme sa až po galsky naučili, keďže rozhovory pomedzi hudbu boli neanglické.

zablatená čižma až po kolená

A premostím rovno do blata. Po kom sú tie deti furt také špinavé... 
Poviem pravdu. Išla som na prechádzku, kým boli deti v škôlke. A ešte väčšiu pravdu poviem, keď poviem, že som sa išla medzi brezy vycikať. A to blato medzi nimi sa nezdalo byť také hlboké, ale bolo mi vyše kolien. Héj, vy tam hore, stačilo už daždiť na tento ostrov, ozaj. Všetko rozmočené, začliapané, dlážky aby som 3x za deň umývala (toľkokrát by sa zišlo, ale neumývam, mám sa rada). 

A ozaj, škôlky. Mňa ako bývalú pančiteľku školy a škôlky paradoxne až desia. To mám z detstva určite, keď nám súdružky prikazovali všetkým naraz zaspať v ten istý čas s heslom "až po uši!" Ako hadov nás bolo v tej miestnosti. Isto odvtedy neznášam uniformitu a príkazy ohľadom telesných funkcií. Naše rebelky to zdedili po mne. Staršia ani za nič do škôlky, začala až pred 5. narodeninami. Mladšia sa odhodlala v 3,5 roku. Mne by nevadilo, keby vôbec nechodili. Veď štátna škôlka trvá len 3 hod 10 min, chystanie sa do nej nám trvá dlhšie😅. Ale keďže máme obmedzený sociálny kontakt, je to miesto, kde sa deti zahrajú aj s niekým iným ako samy so sebou a imaginárnymi priateľmi či hmyzom zo záhrady. 
Muž už pri staršej panikáril, že čo ak a že už treba atď. Hm. Štát prikazuje, že už v 9. mesiacoch sa dieťa odloží do starostlivosti inej osoby a matka, iď naspäť do práce, ako keby nebolo tej práce dosť doma. Deťom sa prikáže, že už v deň svojich 3. narodenín musia byť pripravené nastúpiť do škôlky. Bábätká už od 6. mesiaca majú spať samy vo svojej posteli a keď si dovolia zaplakať, nevšímať si ich. Ak sa ešte budia v noci v tomto veku, to sa už treba poberať za expertom. Atď., atď. Kde sú príkazy a k tomu vek, kedy sa to má už udiať, tam vypínam a zapínam si svoj režim "keď je správny čas". Každý človek a človiečik je pripravený v inom veku. My dospelí by sme chceli mať deti pekne vycvičené a k sebe akí sme len zhovievaví. Možno preto, že naše detstvo bolo plné príkazov a teraz si už konečne môžeme robiť, čo a kedy chceme? 

Čo ak zajtra štát prikáže, že všetci muži od 30 -- 35 rokov musia prestať fajčiť hneď od zajtra? Koľko z nich by bolo pripravených splniť rozkaz? Bŕŕŕ, príkazy a čísla, veď vravím. William Walllace by isto kričal: "Sloboduuu!" Tak. My sme skoro kričali niečo iné, keď sme sa štverali hore jeho monumentom v Stirlingu. Ale o tom nabudúce.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára