Život v Škótsku

Nie, nie je to skratka pre Lakovanie a galvanizáciu vulkanicého linolea, ani jedno z mojich vymyslených slov. A dokonca sa to aj vyslovuje tak, ako sa to píše, nie ako niektoré gaelské jazykolomnosti.

Chodievame tam občas, ale nie na/za whisky, ale za rodinou.

Neviem, ako chutí Lagavulin whisky. V živote som mala nejakou náhodou len Bruichladdich [číta sa bruchladi al. brukladi] a Bell's.

Inak, minule pri plnení darčekových miniťapiek mi potieklo trochu po ruke, tak som si olizla a celkom mi to chutilo, priznám sa. Tak asi dačo má do seba, táto „voda života‟. Ale expertka sa zo mňa asi v tomto živote nestane, na rozdiel od tohto pána.

Zviezli sme sa do jedného z dvoch prístavov, do Port Ellen. A odtiaľ že pôjdeme pešo pomerne novou asfaltovou cestičkou pre whisky chodcov.

Ak majú šťastie a je dobré počasie a chce sa im chodiť, dostanú sa po nej po vlastných ťapách postupne do troch whiskární, do Laphroaig [vyzerá to veľmi francúzsky, ale nie je, číta sa la'froig s prízvukom na druhej slabike], do Lagavulin a nakoniec Ardbeg (ohohó, ďalšie zo slov, ktoré sa vyslovuje rovnako, ako sa píše, len prízvuk sa hodí opäť na druhú slabiku).

Nám tabuľa ukazovala vzdialenosť 2,5 míle. Vychytali sme aj riadne mrazivý vietor, ktorý nám celú cestu fučal rovno do fejsov, môj mozog až skoro zamrzol. Ešte že som nejako dokázala natlačiť zimné kombinézy zo Slovenska pre naše malé do kufra, zišli sa. Dosť možné, že sú na ostrove jediné, ktoré tento kus odevu majú v skrini, veď tu o snehu nechyrovať, ako je zima dlhá, keď už napadne, tak sa drží na vrškoch a po pár dňoch zmizne v hmle a daždi.

Aj teraz sa im zídu, má sa ochladiť až na nulu tento týždeň. Aspoň to znehybní kliešte na chvíľu, lebo už sme prvého tohtoročného našli, romanticky si sediac na narcise, takého toho veľkého s červeným zadkom, no des.

Pustili sme sa teda dole whisky chodníkom. Deti sa niesli väčšinu času, po ceste sme dokonca stretli aj pár čo-tu-teraz-v-zime-robíte???-turistov, ale došli sme, síce o polhodinu neskôr a len na polhodinu, ale dobre bolo. Naspäť sme už išli autobusom pravdaže. Dietko blonďavé v buse zaspalo, asi unavené z nosenia, mňa odpieklo večer pri večierke detí, spomínam si, že som si povedala, že si len zavriem oči na chvíľu a zobudila som sa o pár hodných chvíľ...