My Title

Nie, nie je to skratka pre Lakovanie a galvanizáciu vulkanicého linolea, ani jedno z mojich vymyslených slov. A dokonca sa to aj vyslovuje tak, ako sa to píše, nie ako niektoré jazykolomnosti, ktorým nepomohla ani anglicizácia.

Chodievame tam občas, ale nie na/za whisky, ale za rodinou. Mužov praujko tam býva, rovno pri zrúcanine hradu. Je to tam veľmi vetrové a drsnopusté, čiže škótsky krásne.

Neviem, ako chutí Lagavulin whisky. V živote som mala nejakou náhodou len Bruichladdich [číta sa bruchladi al. brukladi] a Bell's. Inak, minule pri plnení darčekových miniťapiek mi potieklo trochu po ruke, tak som si olizla a celkom mi to chutilo, priznám sa. Tak asi dačo má do seba, táto "voda života". Ale expertka sa zo mňa asi v tomto živote nestane, na rozdiel od tohto pána.

Zviezli sme sa do jedného z dvoch prístavov, do Port Ellen. A odtiaľ že pôjdeme pešo pomerne novou asfaltovou cestičkou pre whisky chodcov. Ak majú šťastie a je dobré počasie a chce sa im chodiť, dostanú sa po nej po vlastných ťapách postupne do troch whiskární, do Laphroaig [vyzerá to veľmi francúzsky, číta sa la'froig s prízvukom na druhej slabike], do Lagavulin a nakoniec Ardbeg (ohohó, ďalšie zo slov, ktoré sa vyslovuje rovnako, ako sa píše, len prízvuk sa hodí opäť na druhú slabiku). Nám tabuľa ukazovala vzdialenosť 2,5 míle. Na kalkulačke som si vyrátala, koľko je to km. Áno, mám problémy aj s jednoduchou matematikou, ale v ten deň to bolo spôsobené ešte aj odporným severákom, ktorý nám celú, ale fakt celú cestu fučal rovno do fejsov, čiže môj mozog proste zamrzol. Ešte že som nejako dokázala natlačiť zimné kombinézy zo SVK pre naše malé do kufra, zišli sa. Myslím, že sú na ostrove jediné, ktoré tento kus odevu majú v skrini, veď tu o snehu nechyrovať, ako je zima dlhá, keď už napadne, tak sa drží na vrškoch a po pár dňoch zmizne v hmle a daždi. Aj teraz sa im zídu, má sa ochladiť až na nulu tento týždeň. Aspoň to znehybní kliešte na chvíľu, lebo už sme prvého tohtoročného našli, romanticky si sediac na narcise, takého toho veľkého s červeným zadkom, no des.

Späť k cestičke. Muž odhaduje, že to za hodinu dáme. Hmm, spomenula som si, ako mi raz povedal, že vedľajšia dedina je asi pol hodiny chôdze od nášho domu. Mne to s dvomi deťmi trvalo 2 hod 15 min a to som ich aj niesla obe naraz isté úseky. Mám rada využívanie vlastných nôh, ale v ten deň sme mali ísť normálne busom, len šofér nás nejako prehliadol. Oni inakšie sú takto milí, zastanú hocikde, veď len predvčerom mi zastal rovno v kopci len tak sám od seba a ešte ma aj zadara odviezol, len tento jeden šofér je občas v nie priam takej tej zastavovacej nálade, tak nás nejako prehliadol, ehm. A deti rev, že to teraz nejdeme do plejpááárk, mama??? Tak som to vzala pešom.

Čiže po tomto zážitku som sa logicky zľakla jeho odhadu, vedela som, že nám to bude trvať omnoho dlhšie. Aj trvalo, aj keď nie omnoho. Deti sa niesli väčšinu cesty, my sme ledva fučali, po ceste sme dokonca stretli aj pár čo-tu-teraz-v-zime-robíte???-turistov, ale došli sme, síce o polhodinu neskôr a len na polhodinu, ale dobre bolo. Naspäť sme už išli autobusom pravdaže. Dietko č. 2 v buse zaspalo, asi unavené z nosenia, mňa odpieklo večer pri večierke detí, spomínam si, že som si povedala, že si len zavriem oči na chvíľu...