Život v Škótsku

Na narodeniny hnedovlasej sme chceli vymyslieť „vypadnutie niekam‟. Najskôr, že niekde tu. Ale potom to prišlo, to uvedomenie, že sme na ostrove a naokolo sú ďalšie Hebridy, na ktoré by sme -- ak nebude fúkať a ak nebude pršať a ak nezmeškáme bus, ako sa nám to stalo v priebehu 1 týždňa 2x -- aj mohli ísť.

A počasie bolo dobré, aj bus sme stihli do prístavu, aj lístky sme si na ostrov Colonsay [číta sa kolonsi] kúpili, keď tu zrazu panika operátorov priamo pri pulte, že na webovej stránke to furt ukazuje, že zelená obomi smermi, pričom na cestu z tohto miniostrova má byť už oranžové upozornenie, že loď možno nepôjde kvôli vetru, ale naisto to nevie nik. Hmmm, ak by sme tam ostali stuck, bolo by to do soboty (bola streda), lebo loď tam chodí len 2 x za týždeň.

Lístkopredavači nám preto odporučili tam nejsť radšej. No a čo teraz, keď deťom svietia oči a je dobré počasie? Tak že ideme do Obanu, prístavného mestečka na pobreží, ktoré je takou vstupnou bránou na rôzne ostrovy. 4 hodiny loďou tam, 4 späť. No nič, prijala som to ako výzvu.

Po nejakej hodinke aj čosi plavby sme sa dostali ku Colonsay. Ale úbohý ostrovček obišiel ešte horšie ako Hoštice. Nepristavili sme. Kapitán to oznámil akosi dosť neskoro hlavne pre tých, čo to išli na Colonsay risknúť. Ale zobrali to celkom v pohode. Že teda idú na okružnú jazdu a v podstate zadarmo.

Cesta bola úplne iná ako do prístavu, z ktorého chodíme do Glasgowu. Krásne členitá. Tu kus ostrova, tam maják, tamto ostrovček. A každý ostrov iný. K tomu modrá obloha, no paráda. Naivne sme si ale mysleli, že v Obane pobudneme o čosi dlhšie, keďže sme nezastavili, kde sme mali a nepriviezli ľuďom nádej a chlieb.

Ale nestalo sa. Ešte sme aj meškali, lebo z Obanu vychádzali lode jedna za druhou, tak sme spomalili a tým pádom nám na toto mesto ostalo až 50 minút. S úlohou kúpiť dajaký časopis a knihu pre deti na štvorhodinovú cestu späť, lebo na lodi sa z nejakého dôvodu rozhodli neotvoriť obchod s rozličným tovarom.

Dorazili sme. Blonďavá zaspala tesne pred vylodením. Bežali sme do kníhkupectva. Poobzerali sa okolo prístavu. Krásne mesto. Ešte tam pôjdeme. Ale už bol čas ísť zasa na loď. Malá sa zobudila a zas bola na lodi. Chúďa. Ale rozptýlili sme ju nakúpeným zbožím. Očami sme tlačili čas a keď sme sa blížili ku Colonsay, hneď nám bolo veselšie, lebo odtiaľ je to už len chvíľa a sme domaaa.

Vtom sa kapitán rozhodol, že dnes predsa len uvidíme tento miniostrov zblízka. Zamieril k nemu. Vyšli sme von, nech si ho teda obzrieme. Vietor už utíchol a pomaly zapadalo slnko. Idylka. Zrazu čosi veľké vo vode. Delfíny! Rozhodli sa nás utešiť a predviedli krásnu šou. Plávali celkom k lodi, potom ďalej, kde radostne vyskakovali v synchronizovaných trojiciach.

Mala som čas si z lode obkukať ostrov. Domov poriedko, kameňom dohodíš na druhú stranu. Stiesnenosť ma obchádzala. To už si neviem predstaviť, ako to uhral Robinson, chudák. Z ostrova, spatriac loď, pribiehali zúfalci, ktorí sa odtiaľ už bohvieako dlho snažili dostať. Nemeckí turisti to boli. Vyzerali dobrodružne. Inak by tam asi ani nešli.

Boli sme šťastní, keď sa približoval „náš‟ prístav, Port Askaig. Pri vystupovaní z lode sa nás ten istý lístkopredavač, teraz už vo funkcii uvítavača, chechtajúc popod fúz opýtal, či sme mali pekný výlet a či by sme ho odporúčali. Sarkazmus na škótsky spôsob.

Nuž tak. Na ostrovoch človek nikdy nevie, čo počasie ľuďom chtivým cestovať spôsobí.