My Title

Malá č. 1 sa už nevedela dočkať svojich narodenín. Ako prézent chcela najskôr žraloka (to sme doteraz nepochopili), potom všetko, čo bolo v reklame v TV (už to robím tak, že keď ide reklama, po našom domáckom "somarina", nie, nehanbím sa za to, že to aj moje deti tak volajú, práve naopak, tak to zapauzujem a potom pretočím priamo na otravné prasa alebo inú rozprávočku) a nakoniec rúž, pink vlasy, šaty a topánky "s paličkami", ktoré jej vlastná matka nosí raz za rok. Doslova.

Ale nakoniec ju potešilo to, čo dostala, aj keď to nebol žralok s opätkami ani rúžom na tesákoch či ako to vravela. Dostala aj výlet ďaleko a ešte ďalej, ako sme plánovali.

Náš revír je obmedzený a tak sa nám možnosti, kde ísť, a kde sme neboli už pred týždňom, akosi vyčerpali. A potom to prišlo, uvedomenie si, že sme na ostrove a naokolo sú ďalšie Hebridy, na ktoré by sme -- ak nebude fúkať a ak si muž zoberie voľno a ak nebude pršať a ak nezmeškáme bus, ako sa nám to stalo v priebehu 1 týždňa 2x -- aj mohli ísť.

A počasie bolo dobré, aj bus sme stihli do prístavu, aj lístky sme si na ostrov Colonsay [vyslov "kolonzi"] kúpili, keď tu zrazu panika operátorov priamo pri pulte, že na webovej stránke to furt ukazuje, že zelená obomi smermi, pričom na cestu z tohto miniostrova má byť už oranžové upozornenie, že loď možno nepôjde kvôli vetru. Hmmm, muž mi vraví, že ostať tam stuck, to určite nechcem, lebo by to bolo do soboty (bola streda) plus vysvetlenie nižšie. Sú tam síce krásne pláže, teda muž len počul, lebo ďalej ako po krčmu sa nedostal, ale že je to risk tam ísť.

Lístkopredavači nám odporučili tam nejsť radšej. No a čo teraz, keď deťom svietia oči a muž si už zobral to voľno a je dobré počasie? Tak že ideme do Obanu, prístavného mestečka na pobreží, ktoré je takou vstupnou bránou na rôzne ostrovy. 4 hodiny loďou tam, 4 späť. V jeden deň. S dvomi deťmi. Ale prijala som ponuku ako výzvu a že keď toto budeme mať za sebou, tak nás už nič v budúcnosti nezlomí😅.

Loď mala teda pristaviť pri Colonsay a ísť ďalej do Obanu. Ale úbohý ostrovček obišiel ešte horšie ako Hoštice. Nepristavili sme. Kapitán to oznámil akosi dosť neskoro hlavne pre tých, čo to išli na Colonsay risknúť. Ale zobrali to celkom v pohode. Že teda idú na okružnú jazdu a v podstate zadarmo.

Cesta bola úplne iná ako do prístavu, z ktorého chodíme do Glasgowu. Krásne členitá. Tu kus ostrova, tam maják, tamto ostrovček. A každý ostrov iný. K tomu modrá obloha, no paráda. Naivne sme si ale mysleli, že v Obane pobudneme o čosi dlhšie, keďže sme nezastavili, kde sme mali a nepriviezli ľuďom nádej a chlieb. Ale nestalo sa. Ešte sme aj meškali, lebo z Obanu vychádzali lode jedna za druhou, tak sme spomalili a tým pádom nám na toto mesto ostalo až 50 minút. S úlohou kúpiť dajaký časopis a knihu pre deti na štvorhodinovú cestu späť, lebo na lodi sa z nejakého dôvodu rozhodli neotvoriť obchod s rozličným tovarom.

Dorazili sme. Malá č. 2 zaspala tesne pred vylodením. Bežali sme do kníhkupectva. Poobzerali sa okolo prístavu. Krásne mesto. Ešte tam pôjdeme. Ale už bol čas ísť zasa na loď. Malá sa zobudila a zas bola na lodi. Chúďa. Ale rozptýlili sme ju nakúpeným zbožím. Očami sme tlačili čas a keď sme sa blížili ku Colonsay, hneď nám bolo veselšie, lebo odtiaľ je to už len čosi cez hodinu a sme domaaa.

Vtom sa kapitán rozhodol, že dnes predsa len uvidíme tento miniostrov zblízka. Zamieril k nemu. Vyšli sme von, nech si ho teda obzrieme. Vietor už utíchol a pomaly zapadalo slnko. Idylka. Zrazu čosi vo vode, drgám do muža. Delfíny! Rozhodli sa nás utešiť a predviedli krásnu šou. Plávali celkom k lodi, potom ďalej, kde radostne vyskakovali v synchronizovaných trojiciach. Škoda, že sa mi ich nepodarilo odfotiť. Aj som sa snažila, ale zachytila som len mužovu ruku držiacu cigaretu na pozadí s morom. Romantika po škótsky.

No a ako na mňa zapôsobil ostrov? Domov poriedko, kameňom dohodíš na druhú stranu. Stiesnenosť ma obchádzala. To už si neviem predstaviť, ako to uhral Robinson, chudák. Z ostrova, spatriac loď, pribiehali zúfalci, ktorí sa odtiaľ už bohvieako dlho snažili dostať. Nemeckí turisti to boli. Vyzerali dobrodružne. Inak by tam asi ani nešli. Ja vravím chlapovi, že tak tam by som teda nemohla žiť. To je koniec sveta na entú. Jura oproti tomu veľkomesto.

Boli sme šťastní, keď sa približoval "náš" prístav, Port Askaig. Pri vystupovaní z lode sa nás ten istý lístkopredavač, teraz už vo funkcii uvítavača, chechtajúc popod fúz opýtal, či sme mali pekný výlet a či by sme ho odporúčali. Sarkazmus na škótsky spôsob.

Baby doma už revali od únavy. Menšia sa rozplačkala, kvôli tomu, že zasvietila svetlo, to bol dôvod, áno. Tak rýchlo spať!

A ráno sa zobudili o hodinu skôr ako zvyčajne. Nestačilo im??