My Title

Žeby sme už začali mávať 4 ročné obdobia? Lebo nastali celkom normálne a nie príliš búrlivé jesenné dni. V jeden taký sme si ráno po kukaní zo všetkých okien a váhaní či ísť dnes, či radšej zajtra a nakoniec rozhodnutí, že teda poďme, lebo zajtra môže to počasie vyzerať inak, už by som aj vetu mohla dokončiť, tak teda sme si zbalili rupsak a odviezli sme sa na juhovýchodný cípik ostrova s úmyslom sa opäť vyškriabať na Vílí kopec.

Túru sme začali pri pálenici Ardbeg. Potom bolo treba ísť hore cestou cca hodinu, aby sme sa dostali k ťape toho kopca, ako sa tu hovorí.

A ako sa hovorí, aj cesta môže byť cieľ, a teda aj bola. Magická, so srnkami a starými lesmi, lieskami, ktoré mi vždy pripomenú môjho starkého, ktorý z nich robil košíky. To, že sme sa dostali aj na ten kopec, bol už len bonus.

Objavili sme les a krásne pobrežie za romantickou bránkou, kde bol kedysi dom. Megalit rovno pri ceste, ktorý sme si nikdy nevšimli. Mini pláže, domčeky schované medzi stromami. Vtedy som sa rozhodla, že toto je môj najobľúbenejší kus ostrova. Vibruje pokojom, tajomstvom a slobodou.

Aj kliešťami, s ktorými sme sa ešte aj na konci novembra museli oné. No nič, neubralo nám to na nálade a s vervou sme sa pustili hore kopcom. Výhľad na všetky strany, pocit ako keby sme boli v inej krajine. A keď nás prišli pozdraviť dva orly, na nejaké parazity sme hneď zabudli.

Domov sme si doniesli pokoj v duši i tele, a teda aj tých pár kliešťov na tele. Ale zatiaľ čo tie pošli dole kanálmi, pokoj sa v nás udržal a keď si ho budem chcieť doplniť, už viem, ktorým smerom sa mám vybrať.