PIŠKÓTKY ZO ŠKÓTSKA

Husi prileteli tiež nezvyčajne skoro, asi im tam v Grónsku bola už zima. A tak to tu džavoce a poletuje a je to zaujímavé pozorovať, nielen tie husi, ako sa vedia vo vzduchu zorganizovať, ale aj také tie maličké operence, ako sa v tých kŕdľoch ladne prelievajú vzduchom. Na prvý pohľad to vyzerá ako riadne chaotický vzdušný tanec, ale pri dlhšom pozorovaní sa dajú vystopovať také akési vzorce a organizovanosť v tom ich lietaní a poletovaní. Taký odkaz pre mňa, že zo zdanlivého chaosu môže vzísť čosi nečakané, premyslené a majúce význam.

Kŕdle sa prelievajú oblohou a tu na zemi to robí more, môj resetátor. Pred odchodom na Slovensko sa mi tak nenápadne a pokojne do myslenia vlialo čosi menšie ako more -- rieka, teda skôr pieseň o nej, teda nie, asi sa to volá skladba, na ktorú som pozabudla. Vltava. Kúsok z tej rieky sa mi podarilo aj zazrieť, lebo sme sa zastavili aj u sestry v Prahe. A pri tekutom vlievaní tejto melódie do uší mi napadlo, že rieka a život majú veľa spoločného, alebo lepšie povedané, taká poriadna rieka môže byť synonymom života. Všetky tie víry, meandre, podmyvy (som si vymyslela slovo), kameňové prekážky... Proste život. 

To isté kopce a hory v mojej Zázrivej (sorry, som si privlastnila, ale len tak pocitovo😊). Dakedy jasné, dakedy urevané, inokedy zasa zahalené. My sme mali šťastie na pekné počasie a tak sme ich uvideli úplne obnažené a príjemne presvetlené. A preto sme aj mohli s piškótkami a starkou zísť z vrchov do civilizácie, teda centra dediny, odkiaľ nám išiel večerný bus. Ako za mojich detských čias, keď sme takto behali kupovať chleba a iné poživatiny a vyniesli sme si to ako korisť hore do vrchov.

Na polceste za busom. Deti sa nefučali, lebo sa ide stále dole kopcom. Neviem-neviem, ako by to bolo naopak.😁

Vo vrchoch sídli taká tichá múdrosť. Aj v ľuďoch, ktorí tam bývajú. Možno nemajú školy, ale majú zdravý sedliacky rozum, sú pracovití, spätí s prírodou a múdri takým priamočiarym štýlom. A tak som si odtiaľ odniesla vetu od miestnej "vrchárky", ktorá sa hodí do môjho života a do konceptu, ktorý mi trvalo chvíľu prijať, že teda je jedno, kde som, dôležité je vnútorné nastavenie a že raz môžem byť sem a raz tam a tešiť sa z toho miesta práve v tom momente alebo sa tešiť na zmenu miesta, keď je to už potrebné a potom sa zas s pokojom v duši vrátiť na to druhé miesto: Chleba má všade konce dva. Či v Zázrivej, či v Škótsku. Teda, ten ich krájaný vatový zlátanec tu nerátam (aj keď aj ten má dva hrubšie "pláty", akože konce, alebo začiatky?), myslím taký ten starosvetský klasický dlháň, ktorý aj tu majú, len je taký menej obľúbený. Taký určite aj myslela pani M., ktorá toto vyriekla, a po taký sme šerpovali do obchodu hore-dole po kopcoch.

Tak či onak, je to všetko buď o mori, rieke alebo chlebe. Niekedy je ten chlieb trochu horúci a treba ho nechať vychladnúť, niekedy je tá rieka búrlivá, ale potom sa zas upokojí, niekedy more pení a vzdúva sa, ale potom zase len vlnkuje...