(Aj keď... U nás na Orave sa hovorí "dveroch". A podobne "ušoch", "očoch" atď., ale nechám to už tak, spisovne.) Ako som už spomínala, nezamyká sa tu väčšina domov. My napríklad ideme do "mesta" a dvere len zabuchneme.
Prvýkrát som bola nesvoja, pýtam sa chlapa, či si je šu-r a on že aaaah, it's fine, no tak keď fajn, tak fajn no... (Inak, mesto. Istej panej z mainlandu muž tu bol s ňou prvýkrát a že boli v centrálnej dedine=meste a keď z nej vyšli, pýtal sa jej, kedy teda pôjdu do toho najväčšieho mesta. Keď sa dozvedel, že tamto bolo to "mesto", zošokovaný jej povedal dačo v zmysle, že on by tu nemohol žiť. Vraj too remote či čo.).
Aj holiday dom, ktorý idem mať na starosti a upratovať ho po návštevách whisky milovníkov, má kľúč uložený pod kameňom pred dverami. Keď mi to bolo povedané, tak som si myslela, že je zo mňa si robená sranda, ale nie, fakt je tam. Veď ako hovorí ten môj: "Kto by tu niečo kradol! Nemá kde utiecť. A všetci by hneď vedeli, kto to bol." Pravda no. Zlodej obmedzený dopravným poriadkom čakajúci na loď alebo lietadlo, čudné. Iba ak by do Írska preplával...
Dvere bývajú dvoje v domoch tu. Hlavné a kuchynské, zadné. Náš dom to ale nejako čudne schytal a má oboje dverí na tú istú stranu a vzdialené sú od seba asi 5 krokov. Doteraz boli tie kuchynské zvnútra zahatané toyboxom, ale objavila som ich čaro. Mám to čosi bližšie do záhrady a hlavne, môžem normálne napúšťať vodu na polievanie rašiacich rastliniek (áno, je teplo a príliš sucho, juhú!). Vravím normálne, pretože jedine v kuchyni máme normal kohútik. Inak máme v kúpeľni a na záchode nepraktické minicockerely, ktoré sú odolné voči snahe si umyť ruky, nieto ešte napustiť vody do kýbľa. Musím odfotiť, fakt.
A ľudia z nejakého dôvodu uprednostňujú tie kuchynské a klopú na ne a nie na tie vchodové. Asi ma ako žienku domácu očakávajú skôr v kuchyni než v chodbe. Má to logiku, dooobre, no...
To nezamykanie má ale občas aj nevýhody.
Ako raz dávnejšie v inej dedine tu. Malá zaspala a druhá malá asi tiež spala v mojom bruchu a ja som sa chcela tiež pridať k nim, už zaspávam, teším sa na spánok, keď tu zrazu sa otvoria dvere a v nich stojí mne neznáma pani, že či je dobre v obchode. Ten bol na druhej strane cesty. Malá č. 1 sa zobudila na tú vravu a bolo po spánku. A v čase whisky festivalu, ktorý začína budúci týždeň, keď tu prúdia davy rôznych mužských z rôznych kontinentov, pravidlo o nezamykaní neplatí až tak. Našťastie, sme v takej tranzitnej dedine, kde nie je žiadna distilérka, takže nebudem musieť skladať turistami odložené plechovky a fľaše z okeníc.
A neviem, či to len mne sa stáva, ale vždy sa otvoria dvere s návštevou vtedy, keď je u nás z nejakého objektívneho dôvodu bordel väčší ako normálne. Ako minule. Klope, zvoní, my sme sa práve z plavárne vrátili a to ti suseda s deťmi že na skok. V pohode by to bolo, keby nebola zároveň aj čekovateľkou detského zdravia a určite profesionálne deformovaná chtiac-nechtiac kontrolovala stav detí a nášho stále nedokončeného domu. Aj to by bolo v pohode, ale práve v ten deň mala možnosť zočiť pár chuťoviek. Prvou boli vyschnuté kvety vo fľaši od kyslej kapusty v obývačke. Druhou umelecké zátišie rôznych druhov štetcov na skrini, ktorá už týždne túžobne čaká na dokončenie. Treťou, pri návšteve nášho wc (máme 2 vécka, luxus, viem, jedno dole, druhé hore, jej dcéra chcela ísť z nejakého dôvodu na to horné): zapaľovač s nápisom "bit*h" na parapete -- nepatrí môjmu mužovi, božechráň, zabudol si ho tu jeho kamarát, ktorému sme poskytli nocľah a keďže všetko recyklujem, používala som ho na zapálenie sviečky v kúpeľni. A štvrtou: totálne rozhryzené zubné kefky mojich dvoch báb (nové kefky boli práve na ceste, naozaj!). Tak neviem. Odvtedy neprišli už ani hlavnými, ani kuchynskými dvermi...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára