No neviem, neviem, či by toto Bér Grils prežil. Každopádne, pre mňa je toto zatiaľ najväčšia hra o prežitie. Hovorím zatiaľ, tu nikdy nevieš, čo ti škótsky vietor priveje. Momentálne sa teda hráme s úradmi a mojimi nervami takú hru, že ako dlho vydržíme žiť v karavane. Znie to romanticky, dobrodružne, áno, áno, až na to, že to vôbec tak nie je.
Psychicky zrútená som bola už hádam zo dva razy. Ale vždy sa akosi pozviecham a idem s ešte väčšou energiou ďalej. Teraz som vo fáze energickej. Zajtra to môže byť zas inak a zrútim sa do tretice.
Psychicky zrútená som bola už hádam zo dva razy. Ale vždy sa akosi pozviecham a idem s ešte väčšou energiou ďalej. Teraz som vo fáze energickej. Zajtra to môže byť zas inak a zrútim sa do tretice.
Takže, ako sme sa nechcene ocitli tu, v tomto car-domčeku, ako hovorí naša malá piškótka? Úrady hovoria, že našou vinou. Vraj sme sa dobrovoľne stali bezdomovcami, v snahe si uchmatnúť lepší dom. Ehm... Nuž, za mladých čias som bývala celkom dobrodružná, ale teraz, s dvomi deťmi? Nie, nie, ja chcem mať svoj dom a záhradku s rašiacou mrkvou a kapucínkou väčšou, a nie karavan ako hlavné sídlo.
Lenže ako to už u mňa býva, na niečo treba aj čakať. Tak čakáme. Na ten dom s tou môže-byť-aj-mini záhradkou. V karavane, ktorý už zažil svoje najlepšie roky pred xx rokmi. Ale ako sa nás tu všetci snažia utešiť, je to strecha nad hlavou. Hej, je, ale zateká. A rovno na posteľ. Našťastie, na nožnú časť. Ale kvaplo mi už aj na hlavu. Len to nebolo zo strechy, ale zo zarosených okien. Ktoré sú zarosené nonstop. Teda takmer. Keď je vonku pekne (tu v Škotlande to znie ako vtip), tak sa to dá vydržať. Inak je to sranda. A niekedy aj nie.
To keď som v tej depresívnej fáze. Vlastne, keď je vonku pekne (haha...), tak sme von, čiže preto sa to tu v tomto miniaute či -dome dá vydržať.
Teda, my tri baby to celkom zvládame. Ale náš mužskej, ten ma nejakú klaustrofóbiu alebo čo. Chytro beží do roboty, domov sa neponáhľa, už som ho skoro z aféry išla obviniť, keď sa priznal, že sa tu proste cíti stiesnený a nedá sa mu tu ani jesť. Má pravdu. Vyzerá smiešne za týmto ministolíkom, ktorý je v skutočnosti stolíčkom záhradným. A fakt sa tu nedá hýbať, keď sa tu taký veľký človek ako on zdržiava. Takže neskoré príchody a skoré odchody má tolerované -- momentálne.
Lenže ako to už u mňa býva, na niečo treba aj čakať. Tak čakáme. Na ten dom s tou môže-byť-aj-mini záhradkou. V karavane, ktorý už zažil svoje najlepšie roky pred xx rokmi. Ale ako sa nás tu všetci snažia utešiť, je to strecha nad hlavou. Hej, je, ale zateká. A rovno na posteľ. Našťastie, na nožnú časť. Ale kvaplo mi už aj na hlavu. Len to nebolo zo strechy, ale zo zarosených okien. Ktoré sú zarosené nonstop. Teda takmer. Keď je vonku pekne (tu v Škotlande to znie ako vtip), tak sa to dá vydržať. Inak je to sranda. A niekedy aj nie.
To keď som v tej depresívnej fáze. Vlastne, keď je vonku pekne (haha...), tak sme von, čiže preto sa to tu v tomto miniaute či -dome dá vydržať.
Teda, my tri baby to celkom zvládame. Ale náš mužskej, ten ma nejakú klaustrofóbiu alebo čo. Chytro beží do roboty, domov sa neponáhľa, už som ho skoro z aféry išla obviniť, keď sa priznal, že sa tu proste cíti stiesnený a nedá sa mu tu ani jesť. Má pravdu. Vyzerá smiešne za týmto ministolíkom, ktorý je v skutočnosti stolíčkom záhradným. A fakt sa tu nedá hýbať, keď sa tu taký veľký človek ako on zdržiava. Takže neskoré príchody a skoré odchody má tolerované -- momentálne.
Prvá noc bola interesantná. Človek by si myslel, že mesiac máj je aj tu hore začiatkom leta, ale kdeže. Dážď sa vylieval z oblohy prúdom (určite len na náš karavan, naokolo ani kvapky, aspoň tak to znelo) a po chvíli mi došlo, že zatekajúca strecha bude asi len taký miniproblém, s ktorým sa tu budeme potýkať. (Vedeli sme o nej už pred nasťahovaním, ale keďže nebolo kde inde... A okrem toho, naivne sme si mysleli, že už začne to leto. Mne to môže byť odpustené, som z krajiny, kde ľudia vedia, čo je slnko, ale môj mužský je tuto miestny, tiež mohol lepšie predvídať!)
Lampy sa vypli, nastala tma. Kukáme na seba s chlapom, že reku dobrý začiatok. Vtom ktosi kráča hore cestičkou, v ruke nesúc lampáš. No dobre, nebol to lampáš, ale obyčajná baterka, ktorú používam teraz ja, keď chcem ísť dačo kuknúť do druhej „izby“ alebo sa len jednoducho vycikať do minikúpeľne. Lebo tie svetlá stále nefungujú. A asi už ani nebudú, veď sú staršie než ja. Tej noci bola baterka v ruke majiteľky nášho príbytku, ktorá nás prišla zachrániť. Vie už, čo od svojej starožitnosti môže očakávať, tak nebola ani prekvapená. Ja som samozrejme na chvíľu spanikárila, či sme zas my niečo nepokazili, ale tentokrát to bolo opotrebovanie materiálu a hlavne príliš veľa dažďa samozrejme. Príliš už aj na Škótov.
Aj teraz prší, veď prečo že by nie. A vlastne tá strecha už ani nezateká asi. Som si ju prestala všímať, tak sa asi urazila a prestala. So strechami je to občas ako s deťmi, mám pocit. Najnovším problémom je však záchod. Myslela som si, že sme napojení na verejný kanál. Sú tu akési rúry pod karavanom, tak reku že všetko sa to stretáva s kamarátmi z iných záchodov vo verejnom potrubí. Až raz sa mi uzdalo, že čosi vidím na spodku záchodu a nebola to voda. V rámci spontánnych aktivít som dcérke nakázala, nech mi ide do záhrady po nejakú paličku. Veľkú. Veľká pre ňu bola asi tak 10 cm. To by som musela celú ruku po plece do toho záchodu strčiť, aby som dočiahla s takou minipaličkou tam dole. A to sa mi nechcelo. Tak sme spoločne našli vyhovujúcu a použili ju na odblokovanie záchodíku.
Pár dní bol pokoj, no potom to už začalo pod pokrievkou nezadržateľne bublať. Voda a iné veci stúpali smerom do misy. Samozrejme, všetko sa to dialo vo večerných hodinách, keď som už musela tým lampášom svietiť. Palička už v koši, čo teraz. Našťastie som ako dieťa pozerávala Mek Gajvera a tak som si vedela poradiť. Drôtený vešiak rozmontovať, urobiť z neho paličku – a že bola dlhá! Celkom veľa drôtu sa investuje do vešiakov inak... – a poďme strkať ruku dolu rúrou. Držiac baterku v druhej samozrejme. Bola som odhodlaná, mala som dosť energie, ale po pol hodine ma to prešlo, lebo výsledok žiadny. Ak nerátam sfarbenie vody do hneda. Voda stúpala, tak som si išla po pohár tu do „kuchyne“, taký kkolový, z ktorého nepijem z dôvodu toho, že je to proste kkola, a že ten teda bude tak akurát na vylievanie obsahu záchodu.
A teda vylievam, nadávam, zúfam si, báááác a práááásk a americký pohár na padrť. Nadávam, zbieram a jáááu, na skle porezané. Môj prst. Dezinfikujem, nadávam, vzdávam to. Do toho mi píše muž, že či by mi nevadilo, keby ostal po robote na pive. Odpisujem mu, že pozri, hodinu som sa hrabala v tom a tom, všetko je nanič, všetko sa kazí, chcem byť sama, ostaň si. A ráno múdrejšie večera.
Lampy sa vypli, nastala tma. Kukáme na seba s chlapom, že reku dobrý začiatok. Vtom ktosi kráča hore cestičkou, v ruke nesúc lampáš. No dobre, nebol to lampáš, ale obyčajná baterka, ktorú používam teraz ja, keď chcem ísť dačo kuknúť do druhej „izby“ alebo sa len jednoducho vycikať do minikúpeľne. Lebo tie svetlá stále nefungujú. A asi už ani nebudú, veď sú staršie než ja. Tej noci bola baterka v ruke majiteľky nášho príbytku, ktorá nás prišla zachrániť. Vie už, čo od svojej starožitnosti môže očakávať, tak nebola ani prekvapená. Ja som samozrejme na chvíľu spanikárila, či sme zas my niečo nepokazili, ale tentokrát to bolo opotrebovanie materiálu a hlavne príliš veľa dažďa samozrejme. Príliš už aj na Škótov.
Aj teraz prší, veď prečo že by nie. A vlastne tá strecha už ani nezateká asi. Som si ju prestala všímať, tak sa asi urazila a prestala. So strechami je to občas ako s deťmi, mám pocit. Najnovším problémom je však záchod. Myslela som si, že sme napojení na verejný kanál. Sú tu akési rúry pod karavanom, tak reku že všetko sa to stretáva s kamarátmi z iných záchodov vo verejnom potrubí. Až raz sa mi uzdalo, že čosi vidím na spodku záchodu a nebola to voda. V rámci spontánnych aktivít som dcérke nakázala, nech mi ide do záhrady po nejakú paličku. Veľkú. Veľká pre ňu bola asi tak 10 cm. To by som musela celú ruku po plece do toho záchodu strčiť, aby som dočiahla s takou minipaličkou tam dole. A to sa mi nechcelo. Tak sme spoločne našli vyhovujúcu a použili ju na odblokovanie záchodíku.
Pár dní bol pokoj, no potom to už začalo pod pokrievkou nezadržateľne bublať. Voda a iné veci stúpali smerom do misy. Samozrejme, všetko sa to dialo vo večerných hodinách, keď som už musela tým lampášom svietiť. Palička už v koši, čo teraz. Našťastie som ako dieťa pozerávala Mek Gajvera a tak som si vedela poradiť. Drôtený vešiak rozmontovať, urobiť z neho paličku – a že bola dlhá! Celkom veľa drôtu sa investuje do vešiakov inak... – a poďme strkať ruku dolu rúrou. Držiac baterku v druhej samozrejme. Bola som odhodlaná, mala som dosť energie, ale po pol hodine ma to prešlo, lebo výsledok žiadny. Ak nerátam sfarbenie vody do hneda. Voda stúpala, tak som si išla po pohár tu do „kuchyne“, taký kkolový, z ktorého nepijem z dôvodu toho, že je to proste kkola, a že ten teda bude tak akurát na vylievanie obsahu záchodu.
A teda vylievam, nadávam, zúfam si, báááác a práááásk a americký pohár na padrť. Nadávam, zbieram a jáááu, na skle porezané. Môj prst. Dezinfikujem, nadávam, vzdávam to. Do toho mi píše muž, že či by mi nevadilo, keby ostal po robote na pive. Odpisujem mu, že pozri, hodinu som sa hrabala v tom a tom, všetko je nanič, všetko sa kazí, chcem byť sama, ostaň si. A ráno múdrejšie večera.
Proste pôjdeme za majiteľom, nech sa na to kukne. A každý dospelý nech si to zatiaľ zariadi, ako vie. Tak sme sa teda pobrali s mužom každý iným smerom a s rovnakým zámerom. Ja na verejné, on do práce.
Dobre. Vykonané. S dvomi deťmi na verejnom, zvládnuté, nebolo to prvýkrát, veď praktizujem kontaktné rodičovstvo, a ideme späť „domov“. Majiteľ vonku akurát. Opíšem situáciu. Uvoľní dáku páčku na nádrži pod karavanom a je po probléme. Toľko šťastia nás zaplavilo, toľko, ako dažďa v Škotlande. Povedal, že to každé dva týždne treba takto vyprázdniť. Aha... No čo sa ja vyznám, ja som z Oravy, nie odtiaľto, z krajiny karavanov.
Odvtedy sme ho museli volať ešte raz a to po piatich dňoch od prvého uvoľnenia páčky. Pozeral po nás čudne a opakoval, že to tak každé dva týždne väčšinou stačí... Zvalili sme to na deti, že veľa kakajú. A zajtra si budem musieť tiež dačo vymyslieť, lebo už zasa voda a to ostatné stúpajú smerom hore. Asi sa vyhovorím na dážď, že zatápa nádrž. A možno mi bude povedané, že presne to sa deje. Lebo tu dážď môže za všetko!
Odvtedy sme ho museli volať ešte raz a to po piatich dňoch od prvého uvoľnenia páčky. Pozeral po nás čudne a opakoval, že to tak každé dva týždne väčšinou stačí... Zvalili sme to na deti, že veľa kakajú. A zajtra si budem musieť tiež dačo vymyslieť, lebo už zasa voda a to ostatné stúpajú smerom hore. Asi sa vyhovorím na dážď, že zatápa nádrž. A možno mi bude povedané, že presne to sa deje. Lebo tu dážď môže za všetko!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára