Hodne dávno to bolo, čo sme sa vypekali pod slovenským slnkom. A zažili hojnosť nielen slnkažiary, ale aj bylín, plodov a miest, kde ísť.
A konečne sme sa vybrali aj ďalej ako po Tatry, ďalej na východ. A dobre bolo. Vlnkavá krajinka, a majestátny hrad.
A tu sa nám tiež konečne podarilo vydriapať sa viac na východ, na Sivý vrch, tentokrát až na úplný konečný cípik, kde nás čakal cairn, veľa kameňov, takže ho bolo z čoho postaviť, a výhľady na najvyššie vrchy Jury, výbežok pevniny a okolité ostrovy.
A potom tu prišla hojnosť dažďa, vresu, černíc a tento rok aj húb. A samozrejme kliešťov.
Jesennú idylku narušila víchrica s nejakým tým menom, ktoré už v tomto momente nie je podstatné, no a tak vysušila, spiekla a ohnedla listy na stromoch, že sa človek na druhý deň čudoval, čo sa mu to stalo s napríklad takým pamajoránom, ktorý bol ešte včera zelený a dnes je už spečený, ako z rúry-príliš-neskoro-vytiahnutý. No nič. Niektoré stromy to ustáli, záležalo od polohy a smeru vetra, a tak sú niektoré stále zlatisté a pekne jesenné.
Ale keď fúka a do toho neprší, treba to využiť😁:
 |
| Zo Zázrivej |
 |
| A z východu |
 |
| Sivý vrch, Glas Bheinn, 562 m.n.m. |
 |
| Vzadu je už pevnina, áno, nakrivo odfotené, lebo fúkalo tak, že som musela nechty do foťáku zarýpnuť, mohla som to vyrovnať, ale ponechám to tak, ako to je a často býva v realite |
 |
| Pozri, takto ma spieklo, povedal mi smutne tento strom |
 |
| Tieto to zvládli, vychytali dobrú polohu v závetrí, a uchovali si liststvo svoje |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára