To je už skoro koniec februára? A to sa kedy stalo? Už viem. To určite tie vetry tu u nás tie mne-pocitovo-chýbajúce dni odfúkli.
Jedna víchrica strieda druhú, menia sa len ich mená. Toto je už tretia, ktorá dala nám, ľudským tvorom, najavo, že pánom na tejto planéte nie sme len my, ako si to radi myslíme. Zafúkam tak, že sa ani lodiam, ani lietadlám nebude dať ísť a si nahratý, človiečik.
Zima je taká, akú asi nik nečakal. Bolo veľa ôs a lienok minulé leto, tak som tušila, že to bude celkom zaujímavé a chladné ku koncu roka. Už nás to tu tak nerozmaznáva ako minulé roky, keď mrzlo tak dva dni cez zimu. Mali sme aj sneh, aj krúpy, tie skoro každý deň, niekedy v pravidelných cca 15 minútových intervaloch, aj ľad, aj dážď (toho najviac samozrejme), aj búrku s bleskami, aj vysoké vlny a všetko-otriasajúci vietor a zo svetských záležitostí aj výpadky prúdu. Niekde dlhšie, niekde kratšie. My tu v strednej vieske sme boli tí šťastnejší tentokrát, vo východnej časti ostrova to boli hodiny a hodiny bez elektriny. Ako vravím, živel si príde a hodí nás do pokory, chtiac-nechtiac.
Kedysi ma toto všetko zimné tak trochu aj desilo, teraz mi to príde magické. A keď sme zavreté dnu a vonku to řádí, neviem, možno som čudná, ale vyvoláva to vo mne taký pocit „tepla pri krbe‟ ꞊ útulnosti a relaxu, kozub síce žiadny nemáme a to naše kúrenie je také, aké je, ale nevadí. Ten pocit je aj tak vnútri, nemusí sa spoliehať na reálny krb.
Kedysi ma toto všetko zimné tak trochu aj desilo, teraz mi to príde magické. A keď sme zavreté dnu a vonku to řádí, neviem, možno som čudná, ale vyvoláva to vo mne taký pocit „tepla pri krbe‟ ꞊ útulnosti a relaxu, kozub síce žiadny nemáme a to naše kúrenie je také, aké je, ale nevadí. Ten pocit je aj tak vnútri, nemusí sa spoliehať na reálny krb.
Napriek všetkej tejto zime je príroda asi tak mesiac popredu. Už pred pár týždňami sme videli vykvitnuté narcisy, medvedí cesnak si už veselo razí cestu von... A ako každý rok sa tuto u nás hneď vedľa v lese otvoria snežienky a svojou snehovobielou farbou zakontrastujú tomu nebeskému šeru. Vyzerajú tak nevinne a milo. Ale tu majú ešte aj iný význam. Natrhať si ich môžeš, ale dnu do domu doniesť nie. Lebo vraj v tom dome potom niekto zomrie. Načo moja známa, ktorá tu býva už dlho, ale nie je odtiaľto, skonštatovala:
„Hm, zaujímavé, zbieram ich každý rok a ešte som tu.‟ (a vo veku 68 rokov).
A podobne:
Do vázy alebo kytice sa nemôžu dávať biele a červené kvety, lebo to znamená hádku.
Pávie perá v dome tiež.
V októbri sa už černice nemôžu zbierať. Že také už obsahujú diabla či čo.
Načo zas vyššie spomenutá známa typickým škótskym humorom a štýlom zahlásila:
„Ak sa ten diabol dostane dnu do tela, tak vyjde určite aj von tou druhou stranou‟.😁
Za chvíľu bude všetko onarcisované a ozvončekované. Neviem, či aj tieto kvety schytali nejaké nálepky zla, asi to ani nechcem vedieť. Pre mňa sú kvety proste kvety a snežienky špeciálne nositeľkami jari a svetlom na konci dlhej tmavej škótskej zimy.
Ale miestni ma upozornili, že sa ešte predčasne tešiť nemám, lebo marec. Áno, marec, ktorý by už mohol a mal byť jarný, tu môže byť taký zimný ako december. Rada na to nateraz zabudnem.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára