Táák, a už sme nejaký ten deň, alebo aj týždeň, naspäť zo Slovenska. Doniesli sme si odtiaľ všeličo, také fajné vychytávky, o ktorých som sa dozvedela až tam, aj veci takmer storočné, ale stále použiteľné.
Napríklad taká halenka po mojej prastarkej, ktorú mám v úmysle nosiť v rámci môjho súkromného pozdvihu etno a folklór štýlu. Alebo starý koberec utkaný na krosnách, ktorý len potreboval zažiť čaro kúpeľu v práčke a hneď začal hýriť farbami.
A vraj sme aj slnko doniesli so sebou, ako sa tu hovorí. Lebo nás prekvapivo a netradične neprivítal dážď, ale slnko, aj keď teplotne sme síce niekde inde, ale poteší aj to.
Čo už potešilo menej, bolo rozhodnutie našej len dvojročnej práčky vzdať to a doslova sa na to všetko vydymiť. Veď akurát teraz prišla nová, dobre.
Čudné je len to, že toto je už naša štvrtá za 4 roky, čo sme v tomto dome. Oukej, dalo by sa povedať, že keďže tie prvé dve boli sekndhand, tak sme nemali ani právo očakávať, že vydržia, ale aj tak je to podozrivé. Ešte podozrivejšie to však začne vyzerať, keď sa pozrieme na dom, v ktorom sme bývali v Port Charlotte, áno, bol to starý dom, ale toto všetko sa tam za pár mesiacov, čo sme tam boli, stihlo pokaziť:
sušička
radiátor
televízor
umývadlo, teda tie poskrúcané rúry pod ním, ktoré sa nie a nie od-upchať
A teda v tomto našom novom dome sa okrem práčiek udiali takéto zlomeniny:
- pokazený minibojler na podlahové kúrenie, ktorý trvalo týždne opraviť a preto sme trčali v karavane dlhšie, ako to limity nášho mentálneho zdravia dovoľovali
- pokazené kúrenie, dvakrát
- sprcha, ktorá s musela celá vymeniť, už nejdem opakovať slovo pokazené, len vymenúvať
- tie sifóny či ako sa to volá, pod umývadlom, pod tým v kuchyni dvakrát
- zatekajúca strecha
- zatekajúce okno
- toaster, skoro nový
- žehlička, vybuchla
- môj komp
- zatekajúci záchod
- zatekajúce dvere
- dvd prehrávač
- satelit
- hlavný spínač na elektrinu
- elektrický mlynček na mak
- zlomená tyč na sprchový záves
To okno ešte stále zateká, aj keď ho boli už dvakrát zvonka aj zvnútra opravovať. A teraz začal zatekať aj druhý záchod dole. Fajn, vieme, že veci sa kazia. A že sa dajú opraviť. Rada prenechávam takéto veci mužom, ale keď sa toho nikto polroka alebo aj dlhšie nechytá, tak čo zvládnem, opravím. Rada sa učím nové veci. V práčke už viem čo-to vpredu i vzadu vymeniť a dokonca po mojom zásahu aj ide, ostatné veci také šťastie nemajú.😁
Ale na isté veci predsa len treba dakoho zavolať. A tu je ten problém, ehm. Zavolá sa, dohodne sa hodina aj deň. Profi-opravári NIKDY neprídu v ten deň, ako bolo dohodnuté, nieto ešte v tú hodinu. Lebo to je tak, to sa volá do „centrály‟, tam všetko zariadia, a potom príde ostrovná realita (rovná sa na všetko máme čaaaaaas). Alebo teda skôr nepríde.
Lebo väčšinou sa dlho nič nedeje, s nádejou vzhliadam na každú červenú dodávku idúcu našim smerom, že to už isto k nám, ešte sa ich aj opýtam, a oni že nie, to susede čosi idú len. He?? Tak buď im to poviem teda ešte raz takto cez sklo auta, že aj k nám majú prísť, alebo píšem zasa do centrály červených dodávok, že teda kde sú muži, ktorí mali prísť vtedy a vtedy. Väčšinou mi nič neodpíšu, len v deň, keď sa to hodí najmenej, sa zjavia, ako keby nič.
Naposledy už aj na centrále na pevnine okomentovali moju snahu tu dakoho dostať a spraviť to slovami „viete, hmm, no to je Islay, to neviem, kedy presne prídu‟, hmm...😅
Ok, treba ale povedať, že keď je to urgentné a treba to hneď, tak to prídu hneď.
Takže tá práčka. Čo tá teória o súčiastke, ktorá má za úlohu sa pokaziť, len aby ľudia furt kupovali viac a viac a viac a nové...
A možno to je celé len program v mojej hlave, že sa mi všetko kazí. Preto ho teraz mentálne pretváram s nádejou, že veci vydržia dlhšie ako dva roky, ako táto dymiaca práčka.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára