Život v Škótsku

V máji, ešte pred whisky festivalom, sme zažili 3-týždňové letné počasie. Teplé, suché, neuveriteľné. To teda bolo naše leto a odvtedy to máme také normálne -- viac dažďa ako slnka, zatiahnutá obloha a oblečenie s dlhými rukávmi.

Rastlinky to vycítili a nacicali sa slnka, kým hojne svietilo, asi vedeli, že už ho potom dosť nebude. A tak je všetko kvitnúce a zrejúce akosi skôr, naša jabloň sa prvýkrát odhodlala vyprodukovať viac ako jedno jablko. Možno využívala aj tie neskoré presvetlené večery a opaľovala sa aj pod večernými lúčmi. Slivka to ešte ale nepochopila a tvrdohlavo, tak ako po minulé roky, sa najskôr zahalila do kvietkov, z ktorých sa stali minislivky, ktoré potom ale nejako záhadne zmizli.

Divokorastúce rastliny si idú svoje, rain or shine. Taký vres. Nenápadný zádumčivý kríček, ktorý väčšinu roka vyzerá byť vyschnutý, sa v správny čas vzchopí a rozžiari do ružova. Alebo lesné ovocie. Proste zamaká, keď treba, nesťažuje sa, že podmienky nie sú ideálne, prispôsobí sa a do cieľa -- zrelosti, dorazí. Niekedy s oneskorením, ale tá vytrvalosť, tá je hlavná.

A tak to bolo aj s tohtoročným slnovratom a mojím zbieraním byliniek. Musela som sa prispôsobiť a vytrvať -- čosi pred ním nazbierať, čosi po ňom, keď boli moje vyhliadnuté byliny aspoň jemne od slnka pobozkané. Lebo chcieť všetko presne podľa očakávaní a plánov sa niekedy proste nedá. A už mi to ani nevadí. Dobre sa tak trénuje flexibilita a vďačnosť aj za malé veci.