Život v Škótsku

Dávno-pradávno sme to my boli v meste Stirling. To ešte vtedy bolo, keď mrzlo a na kopcoch sa sneh držal. Odvtedy už aj snežienky a za nimi narcisy stihli vyrašiť aj zvädnúť, a teraz zas začínajú bluebells-y vykúkať, po nich rododendróny, potom margarétky, a nakoniec tie žlté kvetiny jedovaté pre kone, čo sa neviem ako volajú po slovensky a už je zas zima.

A teda ten Stirling. Je to pekné mesto ozaj. Historické, nie príliš veľké, také akurát, s dvomi dominantami, hradom a monumentom. Tentokrát sme sa rozhodli vyštverať sa na monument národného hrdinu Škótska. Odhodlanie vyšlapať si to hore sme mali. Ale prihnal sa mrak s podozrivým obsahom, a tak sme sa radšej veľkomožne vyviezli busom rovno pod vežu. Vo veži, budem tento objekt takto volať, lebo zvnútra je to ozaj ako veža pre Shrekovu Fionu, nám bolo povedané, že sa blíži snehová víchrica a teda že sa môžeme začať škriabať po schodoch, ale celkom hore sa dnes nepozrieme, lebo z bezpečnostných dôvodov idú vršok preventívne zatvoriť. Najskôr sme boli hádam aj trochu sklamaní, ale prešlo nás to hneď, ako sme začali stúpať hore.

Brrr, takú klaustrofóbiu som už dlho nezažila. Schody úzke, malé, a bolo ich tam asi 1000. Aspoň vtedy sa nám tak zdalo. Cez okienka dnu prilietavali snehové vločky. Chytro sme sa snažili dostať do „izieb‟ či komôr, kde bolo viac priestoru a aj dačo na obzeranie. Slávne škótske osobnosti, dačo z histórie, aj dajaká tá aktivita pre deti.

Keď sme sa dotrepali dolu, svietilo slnko samozrejme. Tak že dole z kopca už pôjdeme pešo. Bola to pekná „schádzka‟ s drevenými stanoviskami pre deti. A keď sme sa vrátili do centra, oná veža sa na nás vyškierala rovno z opačnej strany.

Ach, stoj si tam, veža, je mi jedno, že sme ťa nepokorili. Nemala si sa zahaliť do mračna snehového!