Hodne dávno to bolo, čo sme sa vypekali pod slovenským slnkom. A zažili hojnosť nielen slnkažiary, ale aj bylín, plodov a miest, kde ísť. 

A konečne sme sa vybrali aj ďalej ako po Tatry, ďalej na východ. A dobre bolo. Vlnkavá krajinka, a majestátny hrad. 

A tu sa nám tiež konečne podarilo vydriapať sa viac na východ, na Sivý vrch, tentokrát až na úplný konečný cípik, kde nás čakal cairn, veľa kameňov, takže ho bolo z čoho postaviť, a výhľady na najvyššie vrchy Jury, výbežok pevniny a okolité ostrovy.

A potom tu prišla hojnosť dažďa, vresu, černíc a tento rok aj húb. A samozrejme kliešťov. 

Jesennú idylku narušila víchrica s nejakým tým menom, ktoré už v tomto momente nie je podstatné, no a tak vysušila, spiekla a ohnedla listy na stromoch, že sa človek na druhý deň čudoval, čo sa mu to stalo s napríklad takým pamajoránom, ktorý bol ešte včera zelený a dnes je už spečený, ako z rúry-príliš-neskoro-vytiahnutý. No nič. Niektoré stromy to ustáli, záležalo od polohy a smeru vetra, a tak sú niektoré stále zlatisté a pekne jesenné. 

Ale keď fúka a do toho neprší, treba to využiť😁:

Zo Zázrivej

A z východu

Sivý vrch, Glas Bheinn, 562 m.n.m.

Vzadu je už pevnina, áno, nakrivo odfotené, lebo fúkalo tak, že som musela nechty do foťáku zarýpnuť, mohla som to vyrovnať, ale ponechám to tak, ako to je a často býva v realite

Pozri, takto ma spieklo, povedal mi smutne tento strom

Tieto to zvládli, vychytali dobrú polohu v závetrí, a uchovali si liststvo svoje