November. Mesiac, kedy si kliešte ešte veselo lezú po najrôznejších terénoch, lebo ešte je tak škótsky teplo. Halloween, ktorý sme odignorovali. Vetry, ktoré, keď nie je veľký dážď, treba využiť na expresné vyfúkanie prádla.

    

  

Je to čas byť viac doma (nemôžem napísať „doma v teple‟, lebo teplo z objektívneho hľadiska vyzerá inak, ale už sme si zvykli za tie roky), porobiť to, čo si dom pýta (toho je u nás vždy dosť, po práčke sa zas rozhodol záchod pokaziť...). 

Tieto tmavé mesiace bývali a možno ešte v menšej miere stále sú časom ceilidh (číta sa keili), dnes skôr muzikotancovačky, kedysi návštevy spojenej s rozprávaním si príbehov a spievaním. No a určite pitím, to je jasné.😁 Možno sa niekde aj gajdy pridajú a cez vršky sa bude skotiš tjún niesť aj do vzdialených kútov ostrova. Nehrám na ne a ani nemám tú ambíciu, stačí mi ich počúvať, a vždy ma až fascinoval taký ten „bzunkavý‟ štartovací zvuk úplne na začiatku, ten ich prvý „nádych‟. A potom som zistila, že sú na tejto zemi ľudia, ktorí toto „bzunkanie‟ vedia vyčarovať z ich vlastného hrdla. No a keďže som blonďavej v lete sľúbila, že sa pokúsime ísť na Slovensko aj v októbri, tak sme našu návštevu rovno spojili s koncertom jednej zo skupín, ktorá vie takto zvukovo čariť. 

Mali sme čas pobehať po Bratislave. Hlavné mesto nás príjemne prekvapilo a to nielen čistotou (na rozdiel od Glasgowu, ehm...😅). A v podvečer sa už konal ten koncert. Bol úplne dokonalý. Atmosférou, zvukom, bezchybným spevom, charizmou, energiou a pokorou hudobníkov. Bola to krásna zvuková masáž a očista hádam každej bunky v mojom tele, na ktorú aj teraz s vďačným úsmevom spomínam. 

Tak, baby, ako sa vám páčil koncert? Divine, hovoríte? Súhlasím. Takto určite znie srdce Zeme. 

V jeseni na Slovensku sme boli po dlhom čase. Milo prekvapilo hojnosťou všetkého: húb, plodov a slnečného počasia.