Mrzne ako nikdy predtým, teda za ten čas, čo tu bývam. Aj keď mráz a vietor nie je zrovna nevinná kombinácia, užívam si túto suchú zimu, jej farby a zátišia, ktoré nebolo doteraz kvôli dažďu vidieť. A tak, ako ma divoko objíma vietor, tak aj ja som ho už v duchu objala, páči sa mi, je divoký a slobodný, nevidno ho, a predsa zanecháva na zemi otlačok.
Práve teraz mi divoko vyfukuje prádlo, bol to taký trochu risk, keďže počet míľ za hodinu stúpa každou polhodinou a tú prvú várku som musela zbierať z kríkov, čo sa tak všetko zamotalo v tej divočine.
Jednu položku som musela loviť priamo zo susedovie záhrady. Našťastie, nástroje na to máme doma, vďaka dcéram, ktoré si rady zbierajú paličôčky, paličky, palice a paličiská, ktoré si skladujú v chodbe, nedajbože ich vyhodiť, lebo to je moja udica, môj hák, moja kúzelná palička a tak podobne, a teda jedna ozruta, ktorá ani neviem, ako sa k nám dostala, poslúžila ako udica na lovenie toho uteráku či čo to bolo, z nie nášho revíru. Ďalšie dva dni majú byť celkom interesantné, zas sa bude dom triasť, no nič, už sme si zvykli a nemôžeme sa stále nechať rozmaznávať slnkom a pokojnou zimou.
Ale aj napriek tej zime, čosi iné cítiť vo vzduchu. Zmenila sa jeho vôňa a tak už viem, že ide jar. Nečakala som, že to dostanem potvrdené aj materiálne a to napríklad vo forme podbeľa, ktorý si už veselo kvitne. To, že som ho takto našla na pláži a že vyrastá len tak z piesku, ma neprekvapilo, lebo to miesto už mám v hlave asi 3 roky uložené v priečinku bylinky, (zvláštne) miesta výskytu.
Nadzigať si novú žihľavu hneď 1. februára je dôvod na tichú vďačnosť a nájsť si o pár dní neskôr pár byliek medvedieho cesnaku je už doslova luxus.
Snežienky sú už v plnej sile a sú všade po lesoch. Tu v centrálnej vieske má každý les svoje čaro a každý je iný. Tak ako pláže -- každá je iná, na každej nájdem iné mušle a kamene, každá dýcha niečím iným (niekedy aj výlučkami rôznych tvorov, no ale ako vravím, toto nie je ostrov pre rozmaznaných).
Doteraz som si myslela, že poznám minimálne tie najbližšie lesy celkom dobre, až do dňa, kedy sme išli tuto dole na stromové hojdačky a potom že pôjdeme cestičkou na cestu a na ďalšiu cestičku. Pri chôdzi tou prvou cestičkou nám ale napadlo odbočiť z cesty a kuknúť sa na snežienky zblízka. A čuduj sa svete, pred nami sa objavil starý dom a vyvrátený strom, ktorého korene vytvorili fajný bunker pre deti. Kde to doteraz bolo? Romantika ako vyšitá. A ten strom, ktorý stále žije, len koreňom navrch, sme už stihli využiť aj druhýkrát ako miesto na akože kempovanie.
Mám rada, keď sa v niečom známom objaví niečo mini, ale nové. Poteší to dušu. Treba ale poznamenať, že nie každé zídenie z cesty je v mojom prípade také úspešné, často končí totálnym zablatením, zakliešťovaním, kvalitným stúpením do hnojív rôzneho druhu alebo doškriabaním černicovými kríkmi. Ale už aj na to mám svoju fintu. Nazvem ten kiks dobrodružstvom a hneď je to, čo sa energie týka, o inom.
 |
| Zátišie so snežienkami |
 |
| Skratka cez polia, kde sme vyrušili zimujúce husi |
 |
| Dobre ukrytý tento domčok |
 |
| Snežienková cestička |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára