pondelok 30. septembra 2019

SOM SVOJE ZLATKO

Skončilo leto, lebo už prileteli husi, ale napriek tomu sa to ešte neprehuplo do dažďo-krupo-vetra, pred pár dňami bolo tak teplo, že deti behali v šortkách a tričkách (bielych, a kvalitne sa stihli zablatiť), v záhrade nám ešte zrejú lesné jahody, proste tento rok si tento ostrov dokázal tam hore vybaviť babie leto. Nečakané, ale príjemné. A ešte príjemnejšie je pre mňa zistenie, že po prvýkrát za tých 6 rokov tu nemám strach z prichádzajúcej zimy.
Neviem, či je strach to najvýstižnejšie slovo, možno skôr taký ten pokles nálady a životnej sily, jednoducho, doteraz som sa tak jemne desila tejto škótskej zimy, keď len dážď pliaska do okien a krúpy sa ich snažia rozbiť, keď hrmí a slnko nevidno aj týždne... Teraz mi však ten pocit prichádzajúcej dažďozimy navodzuje akýsi pokoj, upokojenie po rušnom lete, oddych, tak, ako to má zariadené príroda.

Niekde som začula info, že strach aj vzrušenie sú jedna a tá istá emócia. Overiť som si to mohla v praxi na každoročných kolotočoch, kde som sa zas nechala nahovoriť a nechala som sebou hádzať hore-dole na tej hroznej železnej konštrukcii.

Čo sa týka tej zimy, tak vzrušená z nej zasa nie som, ale teda lepší sa to, no.
Jasné, že fučať bude, veď už stihlo pár trampolín zo záhrad obrátiť, prípadne doničiť (domové zlomeniny rozšírené na exteriér), ale nebude mi vadiť zaliezť do nášho domu a tráviť planý čas tam, aktivitami, na ktoré celý rok nebol čas alebo ho bolo len trochu.

Aj turistov ešte vidno v centrálnej vieske, už sa to roznieslo do sveta asi, že tu je najlepšie chodiť buď v máji alebo septembri. Po istých častiach ostrova sa im ale oplatí fakt asi viac chodiť než jazdiť na aute, lebo niektoré tie cesty tu, sú, ehm, tak trochu dierkované (prechádzame od domových k obecným zlomeninám). Diery také, že v nich matky kačky môžu svoje mladé učiť plávať. Kukni foto ako dôkaz:

                               zivot v skotsku
Toto je jedna z ciest pri námestíčku v Bridgend-e, kde nájdete práčovňu, koberco-podlahárov, obchod s batikovanými vecami a obrazmi (ruší sa koncom októbra, ešte stihnete), foto štúdio, výrobňu piva a obchod s ginom. Ak sa vám po ceste tam totálne roztentuje auto, nebojteee saaa, keď potiahnete ďalej hore cestou, dovedie vás do miniindustriálnej časti, kde je okrem napr. bazáru aj opravovňa áut. Dobre vymyslené, nie? Jasné, dalo by sa to aj inak, napríklad tak, že sa opraví tá cesta, áále to tu nie je také jednoduché, to závisí od toho, komu tá cesta patrí. Takže tak. Ako vravím, dakedy sú lepšie nohy ako auto. 

Ktorýkoľvek biznis si z nejakého dôvodu vyberiete za účelom návštevy, pravdepodobne budete láskyplne oslovení a príjemne obslúžení, takže to tak imaginárne možno vyhladí tie diery na cestách. 
Neviem, na aké domáce zvieratko sa ja podobám, ale často ma tak nazývajú, pet. „Pošlem ti to hneď, pet.‟; Nech sa páči, pet. Keď si to preložím ako „zlatko‟, tak je to celkom milé. Takto ma (a nielen mňa samozrejme) volajú prevažne ženy. 

Od mužov, ale aj žien, zažívam oslovenia love alebo sweetheart (to je ešte to dobré) a hlavne na pevnine pal alebo mate. To sa mi už páči trochu menej, neviem, asi mám tieto slová zafixované ako príliš krčmové alebo chlapské, takže až taký kompliment to nie je, ale to mi nevadí, lebo ja si na takéto veci nepotrpím ani ich neočakávam, len ich pozorujem. Sú proste súčasťou komunikácie škótskeho ľudu. Oni nad tým nerozmýšľajú, keď to hovoria, lebo to je už automatický zvyk, tak ani ja už o tom nejako nerozmýšľam, lebo som si už na to zvykla. 

Ale raz som sa až zamyslela a zastavila na dve sekundy, keď ma jeden mužskej oslovil inak, ako som dovtedy počula. Bolo to na letisku, priamo na kontrole tašiek. Romantika ako vyšitá. Na ten let sme mali mať len príručnú batožinu, ale na 6 hodín cestovania sa treba pripraviť aj čo sa jedla, aj zabavenia týka, takže sa nám počet tašiek zvýšil na 5 a po príchode do civilizácie ich už bolo 6, jedna obsahu do koša smerujúceho. 
Nevšimla som si, že v jednej z fliaš bolo ešte trochu vody, a hodila som všetkých 5 na pás, nech si ich tam skenujú. Keď tu zrazu vidím, že dve z našich batožiniek boli odklonené od hlavného pása, nááá, reku, čo sa deje. 
Keď sme sa dostali na rad, muž na kontrole vytiahol zabudnutú fľašu s vodou, pohľadom ma tak jemne pokarhal, a v druhej sa mu zas nezdalo, že prenášam nejako veľa mydiel, tak vykonal drogovú kontrolu, ale všetko tak celkom príjemno-profesionálne, necítila som sa ako žiadne rohaté domáce zviera. Proste sa stane, a čo. Žena, cestujúca sama, s deťmi a batožinou, má právo na takýto prešľap, veď stále si v tom zhone musí rátať tie deti aj tašky a na fľašky a mydlá už neostala energia. 
A všetko to čakanie a zdržiavanie zakončil spojením: 
Ďakujem ti, moja láska.‟ V tej chvíli som mu odpustila to zdržiavanie a zapísala si do hlavy, že nemusím byť len domáce zvieratko.

Takže tak. Takýto zvyk majú. Človek je proste dear, doll, darling... Niekomu sa to nepáči, niekomu áno, niekto to nerieši. Pre mňa je dôležitejšie vedieť, že som svoje zlatko. Sama pre seba. 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára