Nastalo leto. Možno len párdňové, ale predsa. Také, aké má byť a kedy si človek uvedomí, že môže byť vďačný, že tu žije. Tak som teda vďačná a užívam si lúče a scenérie, ktoré ožiarené svetlom vyzerajú úplne inak, tak akosi stredomorsky.
Škola končí tento týždeň, juhúúú. Dúfam, že toto počasie vydrží a deti si užijú 6 a pol týždňové prázdniny. Teda, aspoň dva týždne keby boli dobropočasové, to zase takí naivní nie sme, že by sme čakali toľko slnečného svitu v oficiálnom lete.
Tento rok, teda aj minulý, som mala možnosť vidieť fungovanie škótskej školy zblízka, zvnútra, zhora, aj zdola, sediac na koberci v škôlkarskej triede s mojou malou blonďavou, ktorá tam potrebovala moju prítomnosť. Bolo to len raz v týždni, ale nikomu to nevadilo, teda aspoň sa všetci tak tvárili 😜 Nešla som metódou "dieťa si zvykne, len ho tam treba nechať vyrevať atď." Zvolila som si mierovú cestu a som vďačná zase raz, že som tam mohla byť s ňou, až po kým tam nechce byť sama. Myslela som si síce, že to ani nenastane, a už som mala a mám nachystané na domáce vzdelávanie všetko, čo treba, ale neviem, či to bude treba. Jediné, čo treba, je byť otvorená/-ý a flexibilná/-ý, inak to s deťmi nejde. Teda ide, ale to by išlo inak, ako by som to chcela. Je dobré zmeniť "musieť" na "chcieť", vtedy to ide tak akosi lepšie.
A aj škola je otvorená a flexibilná. Ak sa teda bude črtať, že by malá menovaná chcela ísť do školy od augusta, lebo tu už na to má vek, tak môže ísť na fifty-fifty, teda pol dňa v škole, pol dňa "učiť sa" doma. "Učiť sa" v úvodzovkách. Lebo nemyslím učiť, že sedieť za stolom a precvičovať tri hodiny písmenká. Učiť sa sa dá aj pri hre, pri varení a vonku pri bicyklovaní. Som vďačná, že takýto prístup má aj škola. Časy, keď žiactvo muselo mať ruky za chrbátom a vzdávať úctu pánom na zarámovaných obrazoch, brrrr. Nechcem sa už opakovať, lebo štylisticky to nevyzerá dobre, ale som "to slovo na v-", že žijem v tejto dobe, keď sa veci menia a posúvajú vpred, niekde rýchlejšie, niekde pomalšie, ale ide to.
A ak to ide priamo z ľudí a nie z predpisov a čo nám kto nakáže (lebo to je aj tak väčšinou 💩 a ľud sa nakoniec aj tak proti tomu postaví), ide to ešte rýchlejšie.
Takže zhrniem to všetko nakoniec v pozitívnom duchu, aj keď nemám rada uniformy a náboženstvo:
- do školy vozí deti bus zadarmo a berie zadarmo aj mňa, keď idem s malou č. 2 do škôlky
- škola je hravá a kreatívna a hlavne, nie je v nej ticho, to bola moja nočná mora, keď som (m)učila, že nemám v triede ticho a to znamená, že som zlá pančiteľka
- deti majú flexibilné vyučovanie so samoplánovaním, čo, kedy a ako dlho si budú po svojom robiť, napríklad sa aj hrať so škôlkarskymi hračkami
- v rámci tých 6 hodín idú dvakrát von a majú obed, takže zdĺhavé drilovanie a mučenie písmenami a číslami sa nekoná
- obed môže byť aj z domu, nielen zo školskej jedálne. A obedy sú pre prvé tri ročníky zadara
- a hlavne, škola začína až o pol 10, čo je pre rytmus našej rodiny ideálne (samé nočné sovy🐦 , nenašla som obrázok sovy, tak budeme nočné papagáje pre zmenu. Je to papagáj?)
- deti môžu normálne chodiť na záchod a nemusia čakať na prestávky (môj posledný rok v škole sa to konečne zaviedlo aj u nás, a keď som bola tehotná, aj ja som si musela raz odbehnúť počas veľaváženého učebného procesu, nepovedzte nikomu), v triede majú fľaše na vodu so svojím menom a pijú si (a cikajú)
- komunikácia s rodičmi je rovný s rovným, nie že učitelia a učiteľky sú autority a rodič musí počúvať so sklonenou hlavou, aké je to jeho dieťa zlé, a aj naopak, rodič si nechodí vybavovať účty s tými sprostými učiteľkami a učiteľmi, že ako to, že to jeho dieťa stále nič nevie. Všetko sa rieši v pokoji a návrhovo, nie výhražne.
Autobus sme zmeškali len raz, a raz takmer, ale to som už mala predtuchu, že už-už treba ísť von, lebo inak to nedáme, a tak som len vystrčila protestujúcu hnedovlasú von, hladnú a len v tričku, a stihli sme o sekundový chlp (matka je v tom nevinne 😇, 5x som jej hovorila, nech sa oblieka, ak sa chce stihnúť najesť, ona si ale radšej vybrala kreslenie, nuž tak sa najedla až v škole).
A akurát som sa zúčastnila ceremónie pri príležitosti odchodu troch detí na strednú školu. Milé a pre rodičov tých 3 konkrétnych dojímavé, vlhli oči, vyťahovali sa foťáky a kamery a spomínalo sa na to, akí boli kedysi malí.
O šesť rokov to bude čakať aj moju hnedovlasú, v tom čase dvanásťročnú. Uvidíme, kam sa za ten čas poposúvajú veci. Verím, že ešte viac k rešpektu, a to hlavne emocionálnej stránky ľudí. Lebo na tú sa teraz ešte dosť zabúda.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára