utorok 18. decembra 2018

ŠKÓTSKE DEJA-VU

ale aj nové objavy...

Udalosti v živote sa môžu opakovať, bohužiaľ či bohu vďaka (aj keď to bohu by som z tohto výrazu vypustila radšej, je to príliš úzky termín a v minulých dňoch ho bolo nejako priveľa smerom zo školy zas, tak som musela hodiť domácu hodinu nenáboženstva pre staršiu, ale nevadí, je to dobrá príležitosť povysvetľovať veci a ukázať deťom rôzne názory). 


Niekedy sa až opakovaním človeku oči otvoria, tak naširoko, že pochopí a zaujme iný postoj k tej istej situácii a tým ju prepustí kdesi tam hore... Najskôr sa zúfalstvo môže preliať do hnevu, potom do napríklad obviňovania a v tej fáze to môže ostať, ale z tohto bodu sa to môže transformovať na silné odhodlanie a energiu, ktorá zmení v človeku veľa, ak nie všetko. Je to ako pesnička, v ktorej niekedy cítim smútok a inokedy hĺbku a energiu. Pesnička stále tá istá, len postoj a rozpoloženie iné...

V takýchto chvíľach cítim veľké spätie s prírodou a jej živlami a úkazmi. More, vietor (dnes ráno taký, že dunel ako delá a bolo fyzicky cítiť, ako sa okná snažia ustáť jeho nápor v nárazoch), voda, západ slnka, hviezdy... Cítim, ako so mnou hovoria, vnímam ich odkazy a symboliku viac ako inokedy. Tu na ostrove sa dá na tieto dĺžkové vlny prírody veľmi intenzívne naladiť, ak človek chce. Je to len o postoji a otvorení sa...






Od osobného ku komunitnému. Stala sa taká vec, že v centrálnej vieske niekoho vykradli. Miestni boli pobúrení, že to určite nebol nik z ostrovanov. Veď tu takmer nik nezamyká dvere, ani my, teda okrem noci. Komplikuje to život. Balíky ti potom nechajú pred dverami v daždi a proste nerada nosím kľúče so sebou. Ale po tejto udalosti, že kým sa neobjasní, čo kde kedy prečo a hlavne kto, tak že budeme aj cez deň. A hneď nákup ponechaný v daždi pred dverami a tak... Tak sme si po dvoch dňoch povedali, že kašleme na to, aj tak tu nič také na speňaženie a odcudzenie nemáme. A v tom bordeli by aj tak nik nič nenašiel hehe.

Ja som si taká istá nebola, že to nebol nik odtiaľto. Ako mimoostrovanka a prisťahovalka nemám také ružové okuliare na očiach, pokiaľ ide o život tu či ľudí. Chápem ten ostrovanský postoj, ale jednoducho ho nemám. Triedim všetko cez svoj veľmi svojský filter. Som tolerantná, ale aj v sebe ukotvená a vymedzená a isté veci proste nemienim akceptovať, aj keď to robí 99,99% komunity. Veď aj tu sa klebetí, ohovára, konfliktuje a droguje... 
Nakoniec sme mali pravdu tak trochu obe strany, hoci tá druhá viac. Boli to pravdepodobne miestni vo význame dlhšie žijúci tu, ale nie odtiaľto, z inej krajiny. Ktohovie, čo to spraví s ľudkami tu. Či ich to uzamkne ešte viac a vytvorí štít voči tým zvonka alebo stolerantní s tým, že takéto veci sa proste dejú a ktokoľvek môže byť z rôznych dôvodov ich vykonávateľom. 

Ako vravím, je to všetko o postoji...

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára