streda 22. augusta 2018

PRSATÉ ROZHORČENIA


A aj nové slovo som stihla vymyslieť. Síce, možno už niekomu napadlo predo mnou, ale nejdem gúgliť, budem žiť v ilúzii. A k tomu ešte samozrejme aj Rangers. Ale pekne postupne.

Už sme hodnú chvíľu doma na ostrove. Z letného pobytu na Slovensku som si v úložnom priestore hlavy odniesla späť do Škótska pár postrehov a osobných poznámok. Tak napríklad, dva týždne nám na poriadne prázdniny na Orave (a vždy trochu aj mimo nej) nestačia. Hlavne, keď tri dni cestujeme tam a tri nazad. Občas dva, ak dáme lietadlo a vlak z Prahy v jeden deň, juhúú, ušetrených 24 hodín! Veď toto leto sme ani nestihli ísť moju starkú kuknúť, keďže už nebýva v Zázrivej, ale až tam kdesi dole.
Stihli sme ale iné veci. Tatry s opt-iluz-haluz centrom, hrad Likavu, tento rok pre zmenu otvorený, aj keď len tak napoly. Mali sme v pláne ísť aj plávať, ale to biedne slnko akosi nevyhrialo ani kosti moje, nieto ešte veľké vodné plochy, a tak sme sa chceli zrelaxovať v krytom aquaparku.
No len to by zas niekto nemohol mať záchvat predčasnopubertálneho hnevu. Tak sme sa zrelaxovali len psychicky a nasucho. Teda, keď pominul mohutný prázdninový omrnč. V ten deň som teda vymyslela to slovo, ktorým by sa dali chrakterizovať prázdniny zmenené nespokojnosťou malých človekov s takmer všetķým z definície oddychu na voľnočasový stres. Áno, už to neboli holiday, ale horriday (copyright Tina M!😁).

Ááále nevadí, vyspali sme sa z toho. A užili si folklórnu atmosféru v dedine Veličná. Naozaj som bola milo prekvapená tým, ako sa folklór začal, teda začal asi len v mojich očiach, neviem, kedy tento trend presne odštartoval, keďže okolo mňa samie kilty a tartan a vlnené svetre a gajdy, a dokončím už hádam aj vetu, vyskytovať v modernej forme na oblečení napríklad. Alebo aj v modernej hudbe. Tu výšivka na triku, tu suknica ľúbezná... Peknô ozaj. Dúfam, že to nie je len sezónny závan, bodaj by to vydržalo a odštartovalo dačo v ľuďoch. Ludevít Š. by bol isto rád. Mám víziu, že o istý čas bude Slovensko krajina hrdá na to všetko, čo má, čo vie, čo zdedila a nielen to "malé neurčité niečo tam za Prahou."

Čo ma už nepotešilo, bol už-neviem-koľko-trvajúci trend, ktorý by mi teda nechýbal, ani keby sa hneď zajtra zrušil, a to "poďme predať veci cez sex". A tak, slintajúc v rade na varenú kukuricu, som si stihla všimnúť upútavku na ňu: prsatá dievčina ju držala alebo si ju pchala kdesi, no už si ani nepamätám, proste jednoducho mi to bolo až smiešne. Možno tento spôsob lákania zákazníkov postúpi ďalej a budúci rok bude mať samotná kukurica na plagáte prsia a pri nej nápis "zjedz si ma". Ktohovie. Pôjdem kuknúť a dám vedieť. 

No a potom v Glasgowe, tak tam sme boli na chvíľu zažiť predzápasovú atmosféru priamo na mieste, kde som dovtedy nebola, iba som o ňom veľa počula. Muž chcel pôvodne osláviť tento deň sledovaním zápasu rovno na štadióne spolu s rodinou, čiže akože nami, ehm, aj som tak nejako súhlasila, nie asi nadšene, ale malé že hej-hej, ale našťastie si to rozmyslel a boli sme len pred štadiónom a nie v ňom. Stačilo. Toľko modrých Rangers dresov a škótskych mužov pokope, fuuu, dosť to bolo na mňa. Metro takmer prasklo a to modré more skoro von vytieklo. 
 A áno, bolo to akurát v ten deň. Tiež mne do istého momentu ukradnutý. Až kým sa druhorodená blonďavá nerozhodla narodiť sa rovno na toto mne stále ukradnuté výročie. Politika, náboženstvo = nezájem. Len reakcie ľudí že: "Heeeeeej? To sa naozaj vtedy narodila?? Na tento spešl day?" A nasleduje zvláštny úsmev na tvári. Nie mojej, ich. Ja neviem, ako sa mám pri tom tváriť, veď som tam kdesi z Litvy, ako som sa minule o sebe dozvedela. A tam také oranžové sviatky nemáme 😁



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára