štvrtok 19. októbra 2017

POŽIČIAM, POŽIČIAM, ALE NAJSKÔR MA CHYŤ!

Už prileteli všetky husi zo severnej pologule k nám, nechýba ani jedna. Keď sa v tme spojí ich gagot, ultrapiskot netopiera a vyhúkavanie sovy, tak sa človek pri nočnom zvešiavaní prádla aj zľakne (to ja tak bežne, rekord mám zatiaľ 1:30 v noci, veď keď je vietor, treba ho využiť a časovať to podľa neho).
A ešte keď susedovie mačka, ktorá musí byť samozrejme čierna, čaká len na to, kedy otvorím dvere, aby ma svojou čiernou a pridverovou prítomnosťou mohla nočne potešiť...

Minulý týždeň sme zvládli prvú a bodaj-by poslednú víchricu. Koše som priviazala o zábradlie, otočný vešiak na prádlo, ktorý mi už minule ohol až do kolien predzvestca tohto vetra, som radšej vzala dnu sa zohriať. Steny sa trochu aj triasli, ale bolo už aj horšie. A aj bude. Už teraz sa teším na jar. Alebo skôr na leto. To slovenské.

Keď sme zavreté v takéto nečasové dni dnu, počúvame veľa hudby. A čítame si aj veľa kníh. Niektoré sú také obľúbené, že ich vnúčatká neuvidia, lebo budú čoskoro v inom skupenstve. Iné zas tíško ležia takmer nepovšimnuté v nádeji, že raz príde ich čas. 
Kníh teda dosť, ale aj tak sme sa nedávno zaregistrovali v miestnej, teda ostrovnej knižnici. Teda vlastne v knižnicovej dodávke, lebo je to pojazdná knižnica. Znie to prakticky, ale to len klame tými 4 či 6 kolesami. Síce existuje prehľadný rozpis s časmi a zastávkami, ale človek zistí, ako to chodí, až v teréne.

Upršanom. Ako v ten deň, keď už bolo treba vrátiť tie požičané knižky. Dotrepeme sa podľa rozvrhu na určené miesto, aj čas sedel, ale knižnice nikde. Pomyslela som si, že buď ešte spí, lebo to bolo príliš ráno aj na mňa, alebo nám už utiekla. Tak že zatiaľ skočíme na ihrisko a černice a dohoníme ju na tom nasledujúcom mieste. Ale akosi ani tam sa nevyskytla. 
Nič to. Mali sme ešte šancu na ďalšej zastávke blízko nášho domu. V určený čas vybiehame do dažďa aj s tými už nechcenými knižkami von. Nič. Ani stopy. Tak že zavolám knihovníkovi či knižničiarovi, čo sa deje. Nič. Už vôbec nechápem. Až po chvíli odkaz, že môžem volať. Vravím, že sa dnes celý deň snažím zúfalo vrátiť knihy a bola som tam i tam a nič.
Knižničiar pojazdný že on bol tam i tam, len trošku skôr, lebo ľudí nejako nebolo. A že je dolu v dedine a počká. Vonku lejak, tak deti do 
auta‟ -- bugyne, jedno do, druhé na a behom dolu. Hodiť knihy na pult, hodiť small talk, hodiť pršiplášťovú kapucňu na hlavu a hodiť sebou hore kopcom. 
Vyzerala som isto hrozne zúfalo, keď už akési cudzie auto s nejakou lejdy zastalo a tá sa ma ustarane opýtala, či som v poriadku. Jój, hej, vraví moja kvapkajúca hlava, my bývame len tu za lesom. Zdalo sa mi, že pani mi aj neverila trochu, akosi váhavo sa stiahla. Ale neklamala som, už sme naozaj boli na poslednom úseku našej cesty.

A tak sme si totálne premočené, ale šťastné, sadli s novými knihami na gauč. Nabudúce ich dám asi tým husiam doručiť. Nech sú aspoň trochu užitočné. A bude to asi aj rýchlejšie ako naháňať knihdodávku po polke ostrova.

2 komentáre:

  1. Knihododavka je super vec my tu nič také nemáme. Avšak pracujem v kníhkupectve takže je pravda že som knihami obsypana. No myslím si, že ak by fungovala nejaká taká pojazdna knižnica, určite by viac ľudí čítalo. Je super že tvoje detváky milujú knihy a čítanie, pre mňa čoby budúcu spisovateľku 😁 a terajšiu predavačku má živia práve knihomoli.
    Mne by asi ustavicny dážď liezol pekne na nervy....

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Super je to nápad, hej, inak by bola najbližšia knižnica tak 3 hodiny cesty minimálne dvomi dopravnými prostriedkami.
      Akurát zajtra budem zasa vyčihovať, či nám zastane pred domom a požičiame si iné. Má hrozne pršať samozrejme. Ale inak to nie je také zlé s tým dažďom, dakedy máme sucho aj 3 dni za sebou :D
      Ďakujem za komentár a prajem veľa úspechov v spisovateľskej kariére ;)

      Odstrániť