No jasne že s oneskorením, kdeže už prázdniny pošli, veď u nás sa už začína zima. Prileteli husi, každý deň prší a dúhu vidíme tak 3x za deň. Ani nehovorím o vetre.
Aj keď, dnes večer ako naschvál prestal, to preto, lebo som mala prádlo vonku a chcela som veľmi, aby mi vyschlo, lebo zajtra má pršať. Nič no. Vrátim sa radšej do blažených letných spomienok.
Aj keď, dnes večer ako naschvál prestal, to preto, lebo som mala prádlo vonku a chcela som veľmi, aby mi vyschlo, lebo zajtra má pršať. Nič no. Vrátim sa radšej do blažených letných spomienok.
Toho dňa som začala s omrnčami ja, a to kvôli hmyzu. Priletíš do Prahy, teplotný rozdiel 15 stupňov, juhú, toto je leto, ideš bosonoho do třešňového sadu a hneď ti prvorodená kričí: -- Mamaaaaa, klieeeeešť! -- Odfrnkneš z nohy, ideš ďalej, áááu, čo ma to kúše? Mravce. Veľké a hryzavé. My tu také nemáme, nám stačí ten milión kliešťov a desaťnásobne viac midžisov. Tak nič, topánky nazad na nohy radšej. Potom sa ti jedna ako naschvál roztrhne, čiže aj tak treba ísť boso. Ale bolo to príjemné, neotužujúce na rozdiel od bosonohovania tu v Škótsku.
Na Slovensko sme ale akosi priniesli škótske leto a tak nám väčšinu prázdnin pršalo alebo búrkovalo. To bol môj druhý omrnč. A tretí, ách... Stále skúmam motiváciu ľudí, ktorí sa snažia tisnúť (mojim) deťom do rúk sladkosti. Na ulici, v lekárni, v obchode. Otočím sa na sekundu a dieťa v ruke cukrík, obzerám sa, z diaľky na mňa kuká pani so sladkým úsmevom. Že aký dobrý skutok urobila asi. Prečo? Nechápem. Chcela potešiť dieťa? Či skôr seba? Aby dieťa hovorilo, ó, aká dobrá teta?
Moje vzrušujú iné veci ako cukríky, veď donedávna ani nevedeli, čo to je. Tie prvé razy som sa nevedela vykoktať, že ony to nejedia. Nato je tu super fráza "not allowed sweeties". Ná, ale kým som sa stihla otočiť a v hlave si to vhodne preložiť, dobrá tetuška už ponúkla kvalitné farebné a určite zdravé mňamky. Teraz už hovorím len "nie, ďakujem!" A tie reakcie! Zarazené tváre. Vypúlené oči. Ona povedala NIE?? No hej, povedala, ale slušne. Lebo naozaj nechcem, aby mi deti kŕmili cudzie tety blbosťami.
Moje vzrušujú iné veci ako cukríky, veď donedávna ani nevedeli, čo to je. Tie prvé razy som sa nevedela vykoktať, že ony to nejedia. Nato je tu super fráza "not allowed sweeties". Ná, ale kým som sa stihla otočiť a v hlave si to vhodne preložiť, dobrá tetuška už ponúkla kvalitné farebné a určite zdravé mňamky. Teraz už hovorím len "nie, ďakujem!" A tie reakcie! Zarazené tváre. Vypúlené oči. Ona povedala NIE?? No hej, povedala, ale slušne. Lebo naozaj nechcem, aby mi deti kŕmili cudzie tety blbosťami.
V Škótsku deti veselo pijú kolu a podobné bublinkavosti od veľmi malého veku, na obed vystačí balík čipsov, na večeru postačí aj polotovarové kurča a polotovarové hranolky, a predsa sa, paradoxne, ak už príde k ponúkaniu, ten ponúkajúci/tá ponúkajúca opýta, či má tvoje dieťa dovolené sladkosti alebo iný "junk". Raz na rodinnej oslave na mňa ktosi zúfalo cez okno do záhrady kričí, že či ako boss-ka dovolím malej čipsy. Nedovolili by si len tak strčiť do ruky že "žuj a mame nepovedz."
Takže tu si bez strachu z cukríkového ataku kráčame tými tromi ulicami a žujeme si to, čo sme si samy navarili či kúpili. A keby dačo, vytiahnem onú frázu a... Rešpekt😉
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára