sobota 26. marca 2016

GIGANTICKÁ MUCHA ALEBO CESTA HRAČKY


Minulý týždeň bolo štyri dni za sebou slnečno. Dokonca ani vietor nefučal. Podozrivé. Obávam sa, že toto mohlo byť naše leto a júl -- august budú zasa desivo daždivé. 
Vietor mi už aj chýbal, lebo z prádla len tak kvapotalo, keď som ho po ručnom praní vyvešala von a ten vietor nič, dakde asi na severe obťažoval a tu sa neunúval mi tie vymočené kusy oblečenia vyduť poriadne.



No nič. Prať a žmýkať v rukách nie je to isté ako prať v práčke, som zistila. Veľa vecí som ohľadne práčiek nedávno zistila. Martinka vie veľa o práčkach a nebojí sa spýtať. Gúgla. A dobre nám poradil. Práčka už ide. Nemuseli sme novú kupovať ani nikoho volať. Hrialo ma pri srdci. Že sme sa zachovali nebritsky a nenahradili ju hneď novým kusom. Reuse. Reduce. Recycle. Tak tu paradoxne vravia.

Prišla jar a ostrov vyzerá veľkonočne i bez ľudských zásahov. Mohol by sa momentálne premenovať na Veľkonočný ostrov. Po lúkach-poliach hopkajú zajace a všade kvitnú narcisy, ktoré teraz už bez obáv trháme, lebo sme sa z lepšie informovaných zdrojov dozvedeli, že sa trhať môžu, len cibule sa nesmú vykopávať. A keby sa aj nemohli trhať, tak za to, čo ja robím v týchto lesoch tu, by mi to malo byť dovolené. Na prechádzkach šup sem i tam, plastové fľaše bohvie kým a kedy odhodené zbieram. A dávam ich do nášho koša.
Muž na to: -- A vieš, že ak je kôš príliš ťažký, oni nemajú povinnosť ho vyprázdniť? --
Tak dík. Ale asi má pravdu a pomsta smetiarov už začala. Nenápadná zatiaľ, ale začala. Naposledy nám nedali červené recyklačné vrecko, ktoré si inak vždy nájdem v prázdnom koši. Tentoraz nie veru. Používam momentálne naše z domu, biele. To sa im tiež nebude páčiť, keď zočia nečervené vrece v preplnenom koši. Uvidím, ako zákerne sa pomstia nabudúce. To je vždy tak. Snažím sa robiť recy veci a nevypáli to veľakrát najlepšie. Ako raz, keď mi spadol plastový vrchnáčik do mora a nedal sa mi, s dieťaťom priviazaným na tele, vyloviť. Tá bezmocnosť, keď ho vidíš, ako ho unášajú odlivové vlny hlbšie a hlbšie do mora a tie nočné mory potom, či ho dáka ryba nezožrala. Alebo šoping v "hlavnom meste" (cca 800 obyvateľov), potrebuješ minimálne dve tašky a ako naschvál ich zabudneš doma, nachystané na schodoch, a musíš si kúpiť nové, ktoré skončia pri tých, čo máme doma a ktorých je asi toľko, ako obyvateľov v centrálnej dedine. Recy desy!

Systém je tu na ostrove ale nastavený dobre. Možnosti na recykláciu sú a celkom to frčí. Možno nie u každého tak maniacky ako v našej domácnosti (keď tu kráľovnujem ja, inak nechcem vedieť, čo sa deje s  plastom a sklom, keď sme na Slovensku a muž je na chvíľu sám king), ale dá sa zodpovedne vyhodiť všetko. Máme tu veľký darovací bazár, kde sa dá všeličoho zbaviť a všeličo nájsť za pár drobákov, niekedy aj zadarmo. A tu musím  opäť spomenúť ten britský-či-len-ostrovný-paradox?: ľudia veľa vyhadzujú, ale aj veľa re-používajú. V bazári stretnete aj "vyššiu vrstvu" veselo sa vyhrabávať vo veciach a nie je to považované za hanbu. Každý sa teší, ako ušetrí. U nás doma máme tiež veľa seknd hand vecí. Zdá sa, že naša suseda je už recyklátorka level 85, vždy vie, kde čo zohnať, sama nakupuje v onom bazári, darúva nám často a tak. Nebolo to dávno, keď ma sama svojím príkladom postrčila, aby som si išla popozerať veci do kôlničky patriacej vedľajšiemu domu, ktorého nájomníčka passed away. Fuu, asi mi aj červeň vystúpila do líc, čo som sa tak trápne cítila, ale ona že to by všetko išlo na skládku, lebo robotníci, ktorí mali prísť upratať a opraviť a pripraviť dom pre nových nájomníkov, by sa s nejakými kvetináčikmi netoto. Prekonala som teda ostych, lebo keď ide o recykláciu, na povrch vystúpi moje sebavedomé  alter ego, a tak sme prišli ku kvetináčom, lopate, metle, hrabliam. Ale zase nie že zbieram všetko po každom. Keď sa mi to nezíde, putuje to do recykošov. Ako napríklad plyšáky. Dostali sme ich veľa z rôznych zdrojov. Nenápadne som ich začala v nepriesvitných taškách vyhadzovať, aby baby nevideli a nemrnčali, že im chcem tú hroznú prerastenú chlpatú mačku vyhodiť. A myslela som si, že ako sa deti dakde v inej krajine z nich tešia, keď raz čo nevidím v našom bazári? Hračky, ktoré v mojej fantázii už cestovali na iný kontinent. Rýchlo som to zamluvila nejakou knižkou, aby baby náhodou nezbadali moje ťahy, že -- Mama, to je taká istá, ako máme my! -- Ehm, áno, detičky... Síce, možno to tušia, hlavne tá staršia. Prečo by mi inak pri vyhadzovaní sprejov strekla rovno do tváre vyvanulý sprej na osy, ktorý sme použili na blchy pred dvomi rokmi a doma sme ho z nejakého dôvodu furt mali??? Určite to bola pomsta za tie hračky. Alebo možno vedela, že vďaka môjmu priezvisku som mala veľa mušacích prezývok, preto ten sprej rovno do fejsu? Udivuje ma tichá múdrosť detí veru...

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára