sobota 15. augusta 2015

JA NEHOVORÍM PO ANGLICKY

Ako bývalá pančiteľka som sa snažila vysvetliť tým pár žiakom, ktorí ma počúvali, že to, čo sa my tu akože učíme, je len jedna z angličtín. Že aj so slovenčinou je to tak a od dediny k dedine sa táto mení a niekedy si ani ľudia z tej istej krajiny nerozumejú.
Na výške sme sa chvíľu venovali rôznym odnožiam angličtiny, ale to bolo skôr tak na zasmiatie. Do smiechu mi nebolo, keď som sa našla v škótskom teréne. Predtým chvíľu v Anglicku, to bolo v pohode, výškový učiteľ bol z Birminghamu, a my sme sa tiež ocitli v okolí tohto mesta, čiže sa dalo.
V Škótsku sú samozrejme aj Angličania a aj naša šéfka bola jednou z tejto  pre Škótov podozrivej skupiny obyvateľstva, takže sa dalo aj tu dohodnúť. Horšie to bolo s lokálnymi ľudkami. Môjmu dnes-mužskému som nerozumela okrem pozdravu nič. A aj ten pozdrav bol akýsi iný, ako sme sa učili na škole, žiadne hello s "obráteným e", skôr čosi ako nemecké "ha-ľó".
Našťastie, nehovoril veľa, čo ma privádza k úvahe, ako sme sa my vlastne mohli dať dokopy. Stalo sa to akosi zázračne, veď Škótsko je mystická krajina. Ešte doteraz niektorí tvrdia, že pod jedným mostom tu bývajú víly, ktorým sa ale treba vyhýbať, lebo vás dokážu zakliať. Ale pravdepodobne by ste im nerozumeli (isto vedia iba po gaelsky), takže by mohli preklínať a zaklínať, koľko by len chceli a tá kliatba by sa od vás z tohto dôvodu odrazila, ktohovie. Veď keď nerozumiem, čo mi tie víly hovoria, ako to na mňa môže mať účinok?

Podľa toho môjho jazykovedca doma je ostrovná škótčina jedna z najzrozumiteľnejších odnoží, že ako čudne rozprávajú napríklad v takom Glasgowe. Nuž, asi je chyba v mojom softvéri, ale mne sa to zdá naopak. Jedna z mojich mnohých jazykových strápností sa udiala na dedinskej zábave, keď mi jedna baba hovorila, že má dva kusy niečoho. Zabudla som na pravidlo nevyslovujeme nudné písmeno "t" v slovách. A tak som namiesto dve dcéry rozumela dva psy. Našťastie som to nijako nerozvíjala a neopýtala sa napríklad, akej sú farby. A keby dačo, mohla som sa vyhovoriť na hlasnú hudbu, ktorá tam hrala. Ďalšia strápnosť, tak to bol jeden starší pán, ktorému teraz už rozumiem, ale pred pár rokmi bol mnou považovaný za hovoriaceho po gaelsky, to som pred ním utekala, keď chcel dačo povedať, lebo furt sa nedá usmievať, dakedy sa aj odpoveď žiada a keď nerozumiete... tak utekajte :)

Mám rada slovo wee. Je chutné. Celkom chutné je aj slovo yous, akože vy viacerí. Moje gramatické uši driapu výrazy I says (to je vraj minulý čas od say), you should have went (kde je "tretí stĺpec", čiže gone???), there is apples a ešte napríklad What are you seeing?, veď sme sa učili, že zmyslové slovesá sa nepoužívajú v priebehovom čase či čo...
Ach, no nič. Väčšinou idem s davom, nebudem sa tu hrať na snobku. A raz mám v pláne naučiť sa gaelčinu. Čosi už viem. Mám aj knihu, len ju otvoriť. Načo mi to bude, netuším. Ale celkom sa mi páči to ojch-chr-šň-dá-má. Asi takto nejako mojim ušiam znie tento jazyk. 

Najčastejšou frázou je samozrejme How are ya? A odpoveď, ktorá nikoho nezaujíma, teda takmer nikoho, je väčšinou not too bad, yourself? Bola som v tom, že je to len fráza, čo aj je, ale u bližších ľudí je možné, že ich naozaj zaujíma, ako sa máte. Raz ma tak teta zrušila, keď som jej odpovedala, že ok a pritom videla, že len trepem. Že ako to, dobre, keď vidno, že nie. Ale to je rodina, to sa asi neráta, to môžete aj f- slovo použiť. Nie že by som ho používala, to nie. Ako dôkaz, že my doma nenadávame, môžu poslúžiť naše deti. Nepoznajú také slová. Dokedy... Kým nevyjdú samy na ulicu a už sa to bude valiť z každej strany.

A vlastne... Veď tu ani netreba vedieť po anglicky. Keď sa niekto s vami dá do reči, tak väčšinou si sám aj odpovedá a ste radi, že aspoň yes vás nechajú vypotiť. Súvetia si precvičovať, to v small talk asi veľmi nie. Lebo ako vieme, všetci sú very busy, čiže majú čas len na monológ a už musia utekať. Najčastejšie so sí jú lei-er na perách.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára