Zas to bude o záchodoch. Keď sme boli prvýkrát bezdomovci a bývali sme u mužovej tety, stala sa taká nemilá vec, že sa upchal záchod. Samozrejme, muselo sa to stať práve mne, spláchla som ho ako zvyčajne a voda začala desivo stúpať. Panika.
Mám už odmalička akúsi čudnú fóbiu, že sa záchod upchá a pretečie cez misu. Neviem, kde na tieto fóbie chodím. Mojou nočnou morou v detstve bol sen o pretekajúcom záchode. Plus ešte nejaký o akomsi uteráku hodenom na gauči a nízkom strope. Ešte aj teraz ma takýto sen občas navštívi. Ten o tom záchode myslím. Uterák ma už nechal na pokoji. Ale teraz už viem, že sny o záchode znamenajú peniaze, hehe.
Mám už odmalička akúsi čudnú fóbiu, že sa záchod upchá a pretečie cez misu. Neviem, kde na tieto fóbie chodím. Mojou nočnou morou v detstve bol sen o pretekajúcom záchode. Plus ešte nejaký o akomsi uteráku hodenom na gauči a nízkom strope. Ešte aj teraz ma takýto sen občas navštívi. Ten o tom záchode myslím. Uterák ma už nechal na pokoji. Ale teraz už viem, že sny o záchode znamenajú peniaze, hehe.
Keď nastane situácia, kedy neviem, čo robiť, poradím sa s internetom. A dozvedela som sa, ako a prečo sa záchod upcháva a ako v podstate jednoducho sa od-upcháva. Celá som bola šťastná, že je v podstate po probléme. Lenže tete chýbal v domácnosti dôležitý nástroj -- zvon. Povedala, že ho niekde hneď zoženie. U nás je hneď hneď a zajtra je zajtra. Tu je zajtra minimálne pozajtra alebo skôr minimálne pár týždňov. A tak sme na odblokovanie záchodu čakali pár dní. Druhá teta mala prísť na návštevu aj so zvonom. Príde, nervózne a nenápadne kukám, či ho doniesla či nie. Nie. Ani oni ho vraj nemajú. V zúfalstve som tete č. 1 navrhla, že tam aj strčím ruku, ak mi dá dostatočne dlhú rukavicu. Ona že to nieee, že fúúúúj, že to hneď odblokujeme, že sa nemám trápiť.
Pre ňu to nebol až taký akútny problém, lebo v dome bol aj druhý záchod, ale ten bol a stále aj je v izbe jej syna. Tínedžera. Bolo mi to trápne, chodiť do jeho izby, tak vtedy som prišla na tú super myšlienku, ktorá ma zachránila aj vtedy, keď sa náš karavanový záchod upchal -- verejné wc. Po pár dňoch, keď so záchodom nik nič nerobil, teta odniekiaľ priniesla čudné palice zakončené nejakými kotúčmi. Pôvodne boli určené na čosi iné, ale teraz perfektne zafungovali a odblokli konečne ten záchod. Viem to, lebo som to bola ja, kto ho vlastnoručne spojazdnil. Odvtedy viem, že tu je to tak, že sa čaká, že sa všetko vyrieši radšej až zajtra alebo najlepšie samo, alebo sa na to zabudne. Na mainlande je to asi inak, neviem. Ale mám také indície. Lebo majiteľ karavanu, ktorý nie je z ostrova, mi tiež spomenul podobnú skúsenosť. Keď sa prisťahoval tu na ostrov, potreboval inštalatéra. Zohnal ho, mal prísť ten ďalší utorok. Prišiel o tri týždne, asi ani nie v utorok. Ale ako povedal, bol to dobrý inštalatér. Lebo vôbec prišiel.
Pre ňu to nebol až taký akútny problém, lebo v dome bol aj druhý záchod, ale ten bol a stále aj je v izbe jej syna. Tínedžera. Bolo mi to trápne, chodiť do jeho izby, tak vtedy som prišla na tú super myšlienku, ktorá ma zachránila aj vtedy, keď sa náš karavanový záchod upchal -- verejné wc. Po pár dňoch, keď so záchodom nik nič nerobil, teta odniekiaľ priniesla čudné palice zakončené nejakými kotúčmi. Pôvodne boli určené na čosi iné, ale teraz perfektne zafungovali a odblokli konečne ten záchod. Viem to, lebo som to bola ja, kto ho vlastnoručne spojazdnil. Odvtedy viem, že tu je to tak, že sa čaká, že sa všetko vyrieši radšej až zajtra alebo najlepšie samo, alebo sa na to zabudne. Na mainlande je to asi inak, neviem. Ale mám také indície. Lebo majiteľ karavanu, ktorý nie je z ostrova, mi tiež spomenul podobnú skúsenosť. Keď sa prisťahoval tu na ostrov, potreboval inštalatéra. Zohnal ho, mal prísť ten ďalší utorok. Prišiel o tri týždne, asi ani nie v utorok. Ale ako povedal, bol to dobrý inštalatér. Lebo vôbec prišiel.
K domu, v ktorom sme teraz, patrí záhradka s kamennými schodíkmi, ktoré boli už dosť rozpadnuté a teda úrady že ich idú dať opraviť, vyšle robotníkov, ktorí neúnavne pracujú pod našimi kuchynskými oknami a už-už sa zdá, že to idú na jeden šup dať, keď tu zrazu stop, nahrnúť na jednu stranu štrk, veď po druhej polovici sa dá chodiť, rýchlo do auta a preč.
A odvtedy tu už neboli, čo je skoro mesiac. Už aj môj muž to priznal, nechcela som to nahlas pred ním povedať. Keď nám mali prísť koberco-podlahári, zapochyboval. Lebo vraj tu na ostrove sa akosi nedá na nikoho spoľahnúť. Ale prekvapivo, prišli načas a všetko stihli, ako plánovali.
To budú dáke kontinentálne gény iste. Lebo inak tu žijeme v inočasovej zóne, kde sa veci dejú buď pomaly alebo vôbec, lebo v podstate nie sú dôležité a treba im dať šancu, nech sa vyriešia samy. Aspoň mi tento ich prístup pomohol odstrániť ďalšiu moju fóbiu -- že niečo nestihnem načas a budem zato pokarhaná.
Takže tak. Zajtra by som mala stihnúť oprať, umyť dlážky, vyvešať prádlo, ísť do 40 min vzdialeného obchodu (10 min, ale s deťmi... to je plus-mínus 40), omaľovať záchod, umyť okná a... Ále, asi radšej pôjdem s davom. Pekne pomaličky, po ostrovsky. Veď všetko sa dokončí. Raz...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára