piatok 21. júna 2019

O SVADBÁCH A DEŤOCH. A JEDLE

A nejdem už o počasí trepať, nech je aké chce, keď nechce byť letné, tak nech nie je, a čo. Hlavne, že aj napriek minimu slnečného žiarenia záhrada (konečne aj moje vlasy, to je na dlhý príbeh, raz spíšem skúsenosti s alternatívnymi šampónmi) rastú. Slimáky si žerú, čo vidia (ak vidia? dám radšej, že čo cítia), ale zemiakom a jahodám sa napriek tomu darí. Zatiaľ.
A mne sa podarilo vyhnúť sa jednej svadbe z troch, na ktoré sme boli pozvaní (chabé premostenie, od záhrad k svadbám, teda vlastne ani nie, lebo jedna bola priamo v záhrade). Vlastnú ani neplánujem, nechýba mi taká vec k životu, a hlavne to slovo "vydať sa" mi akosi nesedí, vydávam sa napospas niekomu alebo sa dávam, aby ma vlastnil? Nie, nie, ruším týmto toto slovo a zavádzam si tu na svojom blogu iné, a to omužiť sa😊. Tak, vybavené. Isto si toto slovo s mojím dovolením slovenské slovníky čoskoro zavedú do spisovného jazyka.

Tu sú tradične máj a jún také svadbové, lebo každý dúfa, že počasie bude aspoň ako-také a nechcú riskovať iné mesiace.
Ale aj tak im to na veselicové dni nevyšlo. Ako naschvál bol pri oboch svadbách deň pred a aj po fajný, slnečný a škótsky teplý (= 12 stupňov, to je už na tričko. A zasa trepem o počasí, ááách), ale na ten oný významný deň sa v prípade májovej záhradnej svadby zabudlo slnko ukázať a teploty sa nížili až k jednocifrovým (a to si niekto dal krátke šaty, ehm) a v prípade kostolnej svadby sa malo počasie zmeniť k lepšiemu poobede akurát na obrad, ale stalo sa tak až úplne večer a s vyčasením prileteli aj známe minicicavce, ktoré nemal kto odfúknuť, lebo vietor si dal párhodinovú prestávku.

Proste, tu v Škótsku si nevyberieš a aj keď to nie je ideál, vždy nás to núti nájsť aspoň nejaké pozitívum na tom všetkom, lebo inak by sme sa prepadli do totálnej negativity, a tak som si povedala, že na tej záhradnej svadbe bolo dobré to, že nepršalo a nefúkalo a na tej kostolnej že nebola zima, všetko sa odohrávalo v krytých priestoroch a že mohlo byť aj horšie a pršať viac. Ide o postoj, veď vravím😁.

Aj keď som sa teda nejako netrhala ísť na tieto radostné udalosti, bolo celkom milé vidieť, ako to tu prebieha. Tá kostolná svadba bola pravá škótska, tá záhradná len taký tichší obrad, keďže ženích a nevesta sú už v istom veku (50+), a aj napriek tomu si povedali, že si povedia áno. V podstate mali svadbu aj v kostole, lebo ten dom, pri ktorom bola tá záhrada, bol kedysi bývalý kostol (dúfam, že tam nebol aj cintorín😑, radšej to nejdem ani zisťovať).

Naša príprava na obe svadby mala spočívať len v oblečení sa, nachystaní jedla a učesaní sa. Ale vplyvom malých aj väčších osôb sa prípravy zmenili na totálne zneporiadkovanie domu, na presviedčanie, že zimné topánky s kožušinou sa akosi nehodia k tým červeným šatám, že pod tie šaty netreba nič a už vôbec nie dve vrstvy pozostávajúce z pyžama a trička navlečenom na tom pyžame a že keď sa povie teraz sa obuj, myslí sa tým teraz a nie za chvíľu, lebo za tú chvíľu sme už mali byť v aute. No nevadí, zabuchli sme dvere domu, do ktorého by radšej niekto hodil bombu, ako by to mal upratať a išli sme.

Tu sa tradične objedná súkromný bus, ktorý pobehá dookola po takmer celom ostrove a odvezie tých, ktorí sa chystajú pařit a nešoférovať, na miesto konania svadby. Kým sa čaká na bus, stihne sa ešte čosi narýchlo vypiť a odstrániť tak trému z príliš veľkého množstva ľudí, ktoré sa bude vyskytovať na jednom mieste (tu len keď sa rodina pozve, tak je to vyše 100 ľudí, to sa všetky sesternice, praujkovia a ujcovia a tetušky rátajú) a potom sa už len popíja a čaká na nevestu. Zo skúsenosti z prvej svadby som vedela, že musím pre tie moje hladošky napiecť čosi a vziať to so sebou, lebo čakanie na večeru dospelý vydrží pitím, ale deti a ja, ktorá nepije, len jedením alebo bdelou meditáciou o jedle. Chtiac-nechtiac som si musela vybrať to druhé, lebo deti, pridala sa aj hladná neter, všetko rýchlo zjedli (už v kostole som orechy z kabelky vyťahovala) a čo som mala v pláne zobrať, som v chvate zabudla doma v kuchyni, teda v tom čase bordelini (Nominatív singuláru: bordeliňa, vzor dlaň, teda asi, nechce sa mi to overovať).

Táto veselica mala byť v dedinke Portnahaven, kde býva nevesta. Je tam maličký kostol. Alebo aj dva, neviem. Nechodím do "portnaheivn" často a do kostola už vôbec nie, žiadneho, ale dostala som info ešte pred svadbou, že nemám čakať nič také ako na Slovensku, so sochami a maľbami a výzdobou. Tak som nečakala a preto som nebola sklamaná, lebo ten kostol boli fakt len biele lavice a okná. Surové, drsné, proste škótske. Tu máš, stačí ti tvrdá lavica, žiadne sochy, ktoré ťa budú rozptyľovať, tááák!

Veľa mužov malo na predkoch a zadkoch kilty, ale či nič pod nimi neviem, nekukala som a ani nefúkalo, takže im ich nezdvíhalo. Aj malí chlapci sa zaodeli do národného odevu. Veľa žien malo na hlavách tie ich fascinátory (Umiernené síce, ale to si nikdy nedám na seba. Teda minimálne nie také tie veľmi britské. To a športové oblečenie so značkami kade-tade. Ale napríklad taká svadobná parta sa mi páči.)
chlapci oblečení v kilte
dievča, chlapec, chlapec, chlapec, dievča (moje), dievča (moje), chlapec, chlapec, chlapec, všetci malí bratranci a sesternice pokope, o takúto foto sme sa snažili už pár rokov

Nevesta meškala, deti dožuli všetky orechy a už skoro začali mrnčať, že ešte dačo chcú jesť, keď tu zrazu počujeme gajdošku ohlasujúcu príchod nevesty. A potom sa to už konečne rozbehlo.
Cez obrad sa nemohlo fotiť a pri citátoch z Biblie, kedy všetci sedeli ticho s hlavami sklonenými (teda ja nie, ja som kukala von oknom, či neuvidím anjela, lebo to miesto bolo napriek strohosti veľmi magické), deti dávali tým rečiam podmaz nevinnými otázkami "Už to skončilo? Kedy ideme domov? To čo hovorí?" "A potom kde ideme?"

"A potom ideme do "kulturáku", kde sa ide jesť a tancovať." To sa im už viac páčilo, hlavne staršej, ktorá ochkala nad výzdobou "haly". Aj mne sa páčila, jutová, drevená, senová, prírodný štýl. Pekné. Deti si našli na svojich miestach darčeky na zabavenie a sladkosti, a my veľkí zasa whisky v malých chutných fľaštičkách. Ja som vychytala Botanist z Bruichladdichu, možno aj trochu oliznem, ale inak tú ich "vodu života" využijem na tinktúry, veď za chvíľu už ide kvitnúť túžobník a myší chvost.







Príchod nevesty bol zasa sprevádzaný gajdami, chlapi hodili slávnostné reči (prečo len chlapi inak?) a potom sa už išlo jesť bufetovým štýlom. A s plnými bruškami sa začalo tancovať na tradičné rytmy tradičnej kapely. Ja som zasa -- a dobrovoľne -- skončila ako opatrovateľka a zabávačka malých detí, tie väčšie si už divočili samy, je inak úžasné pozorovať, ako a s čím sa malí ľudkovia vedia zahrať v hocijakých podmienkach. Z vrčiaceho auta sa stalo strašidlo, pred ktorým ich nekonečne bavilo utekať, z dáždnikov si porobili skrýše a potom rozobrali celú balónovú výzdobu a behali s nimi von ako so šarkanmi. Keď im tieto héliové zábavky odleteli vysoko do nebies, povedali mi, že to letia do zámku, kde bývajú víly. Neviem, či sa to tak deťom hovorí alebo to bol len výsledok momentálnej imaginácie, v každom prípade je to milé a lepšie ako povedať "no a teraz už nemáš balón, si si to poriadne nedržal/-a a hore ti len praskne a si proste neschopný/-á, ani balón nevieš v ruke udržať.

Takže tak. Prežila som, zažila som a ok, je to celkom milé, "osláviť lásku" ľudí, ktorí sa očividne láskujú. Ďakujeme za "matie nás tam", ako sa tu hovorí, a ďakujeme aj za to, že sa s láskou myslelo na tých bezprostredných a úprimných najmenších. 


fľaštička ginu Botanist zo svadby

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára