utorok 18. júna 2019

A CENU ZA NAJ DEŇ VYHRÁVA...


Whisky festival týždeň 2019 sme sa rozhodli osláviť podobne ako minulý rok, teda nasucho a tanečno.  Pokukali sme, kde sa oplatí ísť, a kde nezmokneme, ak bude liať, lebo tento rok nebol až taký počasovo milosrdný. Nie a nie sa otepliť, a slnko si vykúka len tak občasne. 
Na ostrove pribudla ďalšia pálenica, Ardnahoe sa volá, teda píše, a číta sa [árdnahou]. A keďže týždeň obyčajný a aj whisky týždeň má len sedem dní (teda v takej predpríprave možno aj osem) a toto je už deviata pálenica, tak si teraz musia tieto whiskárne pekne deliť dni. Neviem, ako to budú riešiť, keď pribudne ďalšia, znovuotvorená Port Ellen, ktorá ukončila prevádzku v roku, v ktorom som sa narodila a chcú ju znovu vzkriesiť.

Z 9 páleníc sme boli kuknúť v 4. Zasa sme prenasledovali kapelu Trail West samozrejme, lebo naše sa proste rozhodli, že chalani sú ich manželia a ešte ich neopustila, táto vzali-sme-si-do-hlavy myšlienka. A keďže sme ich chceli vidieť a počuť hrať, a keďže sa svokre patrí si ísť pozrieť svojich zaťov 😁, tak sme sa vybrali do pálenice Bruichladdich.

Muž že nás odvezie a potom pôjde do roboty = mali sme dve hodiny čas v dedine, kde nie je nič okrem tej pálenice, pár domov a člnov a verejných záchodov. A tak sme sa rozhodli ísť za minidobrodužstvom na minipláž. Cez kamene, bodliaky, mokrú trávu, s od mora sa približujúcou hmlou. Našli sme si záveternú roklinku, v ktorej sme si prečítali zo dve knižky a čosi si prejedli.

<img src="DIRECT IMAGE URL" alt="ŽIVOT V +ŠKÓTSKU" />
Naše útočisko
Potom bol čas pomaly ísť a využiť tie záchody na prezlečenie a prezutie sa, lebo ani nitka neostala na nás suchá od pása dolu. Pri horlivom navliekaní pančúch sa mi podarilo urobiť na nich fajnú dieru. O nej ešte nižšie. S batohom plným jedla a mokrých vecí sme sa pobrali k bránam, ktoré už boli otvorené. Opäť som mala lístky zadarmo, tentokrát od suseda napravo, s tou veľkou záhradou, veď viete, ktorý tam tiež pracuje. Ten druhý som nemala komu známemu dať, lebo veľa miestnych sa tomuto dňu (alebo aj celému festivalu) vyhýba. Že je to príliš rušné. Nie sú zvyknutí na davy a nieto ešte davy cudzích ľudí. (My sme tam išli práve z opačného dôvodu, konečne viac ľudí z rôznych kontinentov na jednom mieste.) A tak som ten druhý lístok len tak náhodne dala sympatickej babe v rade predo mnou a ušetrila jej pár libier.

Počasie ešte stále vyzeralo kadejako, keď tu zrazu kuknem hore a modrá obloha, ako to tí bruichladdiovci robia, každý rok vyčarujú pekné počasie doslova z... tmavých oblakov. Isto na to majú špeciálneho človeka, čo vizualizáciou rozháňa mraky a urobí do nich dieru, aby mohlo slnko svietiť rovno do areálu a nikde inde. 

Najskôr vystúpila kapela Skerryvore a po nej už stúpalo vzrušenie našich piŠkótiek, lebo na scénu vyšli ich manželia a len vtedy sa začala riadna tancovačka. Blonďavou piškótkou som bola vytiahnutá na scénu medzi deti a okrem svojich dvoch sa mi na ruku prilepilo malé japonské dievčatko, s ktorým sme sa tanečne rozdivočili až tak, že sme skončili na fotke profi fotografa, ja, moje deti, miestne deti, deti zďaleka plus moja diera na pančuche, v čase cvaku už štýlovo zakrytá ružovou sponkou do vlasov, tzv. pukačkou.

Prvá festivalová fľaša sa vydražila za 4000 libier. Slovom štyri tisíc. Začalo to stovkou, potom to stúpalo a stúpalo a nakoniec ju jedným nevzrušeným mávnutím ruky vyčíhla nenápadná pani. Isto na nej hneď a dobre zarobí.

<img src="DIRECT IMAGE URL" alt="BRUICHLADDICH OPEN DAY 2019" />
To nie je predstavenie pre deti, to sa len dospelí hanbili tancovať.
                                
<img src="DIRECT IMAGE URL" alt="BRUICHLADDICH OPEN DAY 2019" />
Ak si dobre pamätám, v momente môjho cvaku tam akurát hrala miestna "gajdová" kapela, rovno medzi obecenstvom.
Večer sme zakončili v miestnej indickej reštaurácii, jedlo bolo fajné a nevyzeralo nijako podozrivo, ale môj žalúdok sa rozhodol myslieť si iné a na druhý deň ráno, keď sme mali akurát naplánované ísť na ďalšiu tancovačku, som hodnú chvíľu strávila na záchode a nebola som veľmi v stave hopkať s mojimi hyperneunaviteľnými balerínami. Ale čo neurobíš pre deti. Vzala jeden a pol litra vody a poďme do:

Caol Ila 

Číta sa "kalíla". Je to maličká usadlosť rovno v zálive, s výhľadom na ostrov Jura. Toto bola naša premiéra v pálenici, ktorá inak vyzerá dosť industriálne, šľahnutá komunistickou architektúrou trochu, ale aj tak dokázala vyčariť dobrú atmosféru. A aj tak sa ide prerábať. Ale čaká sa na povolenie ochranárov, lebo tam sídlia netopiere a majú akurát svoje laškujúce obdobie. Viem to priamo zo zdroja, od kamarátky, ktorá tam pracuje (kuknite jej stránku tu, toto nie je reklama, vôbec nevie, že tu dávam link, fakt a ozaj a naozaj, počkať, možno by to mala vedieť? no nevadí, teraz je aj tak preč a nejdem ju otravovať na dovolenke v domovine).
Tak sme ju teda išli pozrieť a rovno aj chlapcov z už spomínanej kapely. Počasie nebolo nejaké super, asi nemajú ešte nikoho vo funkcii meniča meteorologických podmienok, ale muzika bola v krytom stane, takže kabáty dolu a začali sa krútiť tie naše dve, a aj mňa, takže voda vo fľaši padla veľmi rýchlo, aj žalúdok sa v tých otáčkach nejako sám napravil.

Dnu sme sa nedostali, lebo tam bol veľký rad, len neskôr som sa dozvedela, že ako na potvoru sa im pokazila čítačka na karty a ľudia túžiaci po whisky fľašiach sa museli zmeniť na živé sochy a len stáť a čakať. My sme si v prestávkach odbehli na mini kamennú pláž a pofotili všetko od skál dole až po oblohu tam hore. A potom sa odviezli minibusom zadara do o čosi väčšej viesky Keills ("kíls"), kde sídli malotriedková škola a škôlka a tiež dve ihriská, na ktorých sa vôbec-nie-unavené tanečnice ešte viac energeticky vybili. 


Zas sa len naše dve krútili.

                                            <img src="DIRECT IMAGE URL" alt="CAOL ILA OPEN DAY 2019" />
                                               Takto naopak bol môj žalúdok otočený asi 100x za minútu, čo ma tak krútili.

Olovová škótska obloha a nevzhľadná whiskáreň, ale atmosféra bola opačná.
Ďalším dňom bol Bowmore ("bo'mór"), ktorý schytal asi najhoršie počasie, k záveru sa už dážď lial prúdom. Kapela bola tá istá ako minulý rok, hrali asi fakt všetko možné. Ja som tentokrát odignorovala darčeky pri vstupe, potom som to aj oľutovala, lebo som si neskoro spomenula, že ak tam bola whisky, mohla som ju využiť na tinktúry. Nevadí. O rok budem múdrejšia a hrabivejšia a vezmem všetko, čo mi budú zadarmo dávať 😁.

Minulý rok sme sa museli v prestávke v mori očliapať, čo bol taký hic, tento rok nás očliapal dážď.

A záver už tradične patril pálenici Ardbeg.  

Tentokrát bola hlavnou témou exotika, takže sme videli ženy s kvetmi vo vlasoch a kvetovanými halenkami a tiež (možno ozajstných?) pirátov, v dlhých plášťoch a s čiernymi linkami okolo očí.
Bol to znovu veľmi uvoľnený deň, s ľuďmi len tak posedávajúcimi  a usmievajúcimi sa. Sedieť sa dalo hipisácky na skalách a tráve a aj v party člne.

Nezdržali sme sa dlho, lebo sme sa chceli vyhnúť poslednému busu, ktorý by isto bol, ako minulý rok, plný spoločensky unavených a zízajúcich mužov, a tak sme len boli, kukli, posedeli, zjedli (ako inak, všetko za 10 minút, lebo naše dve by len jedli a tancovali), a povedali si, že sme boli a videli dosť a išli na "slušnejší" bus.

Dymiace klobásy a kúsok modrej oblohy. Not a bad day! (vraví 98 percentná vegánka)
Takže tak. Zase musím na prvé miesto dať, tramtadadáááá, Bruichladdich. Pre niekoho too busy, pre nás konečne busy. Neviem, ako chutí ich whisky, ale možno to čoskoro zistím. O tom nabudúce :)



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára